„Európsku úniu vybudovala generácia, pre ktorú bola tragická minulosť, stelesnená Osvienčimom, životnou realitou“ - pripomenul poľský filozof a riaditeľ Občianskeho Inštitútu vo Varšave Jaroslaw Makowski v článku publikovanom v Gazeta Wyborcza.Ďalej pripomína, že zakladatelia Európskej únie ako Konrad Adenauer, Robert Schuman, či Alcide De Gasperi pochopili, že len spoločne môžu vytvoriť niečo trvalé a dobré. „Európska solidarita sa ukázala byť požehnaním.“
Súčasné politické elity žili v celkom iných podmienkach: v bezpečí, mieri a zvyšovaní životnej úrovne. “Bol to dôsledok budovania rozumného sociálneho štátu” - tvrdí Makowski a dodáva, že vďaka tomuto úspechu sa od polovice šesťdesiatych rokov Západná Európa sústredila na hospodárske úspechy. Ako je teda možné, že po takom úžasnom úspechu Európa dnes zažíva krízu? Podľa Makovwského je to “kvôli presvedčeniu súčasných elít, že úniu iba zdedili po svojich predchodcoch a nie, že si ju požičiavajú od svojich detí”.
Čo je dnes najväčším a najnaliehavejším problémom Európy? Poľský filozof jeden z varovných signálov vidí v rastúcom počte mladých ľudí bez istoty práce, či s prácou pod ich kvalifikáciou, pričom zároveň rastie ich odcudzenie a zlosť.
V tomto kontexte je dnes potrebné nájsť odpoveď na otázku, „ako môžeme z tejto zlosti vykresať odvahu“. Pritom je dôležité uvedomiť si, že „odvaha myslenia plynie z odvahy vízie“. Makowski priznáva, že mladí ľudia majú na svoju zlosť právo, ale hnev, revolta a nenávisť nesmú smerovať proti druhým, lebo tak by sa len prilieval olej do ohňa a „z nášho sveta by sme urobili hotovú nočnú moru“. Hnev a zlosť je potrebné „namieriť proti ľahostajnosti“ – radí poľský filozof. V tejto súvislosti cituje Clausa Leggewiea, ktorý v knihe Mut statt Wut píše, že veľké príležitosti vyžadujú „konštruktívnu predstavivosť a iniciatívu“.
„Kto teda môže zabezpečiť, aby sa hviezdami, za ktorými pôjde zjednotená Európa, nestalo sebectvo, ale solidarita, nie smrtiace súperenie, ale spolupráca, nie zisk, ale udržateľný rozvoj?“ – kladie jednu z kľúčových otázok Makowski. Od súčasných európskych predstaviteľov to podľa neho očakávať nemôžeme. Kto teda? Jeho odpoveď môže byť pre mnohých prekvapivá. „Akokoľvek bláznivo to môže znieť, myslím, že poslednou nádejou Európy je generácia účastníkov programu Erasmus“ – píše Makowski.
„Generácia Erazmus čelí vyhliadkam nezamestnanosti. Je to generácia, ktorá zakusuje krízu nádeje. Zároveň je generáciou, ktorá vyrástla v poznávaní rozmanitosti Európy prostredníctvom vzájomných kontaktov.“ Nastáva čas, aby novú Európu začala budovať dnešná, tzv. “stratená generácia”. Nie však na báze logiky bezmedzného rastu. Lebo ako v závere svojho článku pripomína poľský filozof, skutočne slobodní dnes nie sú tí, čo hovoria stále „viac“ (nákupov, úverov, ničenia Matky zeme), „ale tí, čo majú silu a vieru povedať »dosť!«“.
Táto generácia je podľa Makowského poslednou šancou pre Európu: “Kto zachráni Európsku úniu, ak nie vy? A kedy, ak nie dnes? Urobte to pre seba a pre svoje deti. »Európsky sen« ja vo vašich rukách.”
(red)
