Európa dnes prechádza krízou dôvery, intelektuálnou krízou i krízou jednoty. Oproti začiatkom únie nám dnes chýba ono “prečo” Európskej únie, zmysel jej existencie, hovorí popredný francúzsky filozof André Gluksmann v rozhovore pre týždenník Spiegel. Prinášame podstatnú časť rozhovoru.
Pán Glucksmann, ako protitotalitný mysliteľ máte z 20. storočia skúsenosti tak po intelektuálnej, ako aj existenciálnej stránke. Máte strach z budúcnosti Európy?
Nikdy som si nemyslel, že by po skončení fašizmu a komunizmu boli všetky ďalšie nebezpečenstvá zažehnané. Dejiny sa nikdy nezastavia. Po páde železnej opony Európa zo svojej histórie nevystúpila, i keď sa občas zdá, že by si to želala. Demokracie rady opomínajú alebo zabúdajú na tragický rozmer dejín. Keď sa na to pozriem takto, môžem povedať: „Áno, súčasný vývoj je pomerne znepokojujúci.“
Európske spoločenstvo sa už od začiatku svojej existencie pred šesťdesiatimi rokmi takmer neustále potáca od jednej krízy k druhej. Neúspechy patria k jeho normálnemu fungovaniu.
Vedomie krízy charakterizuje európsku modernu. Z toho môžeme usúdiť, že Európa jednoducho nie je národ, spoločenstvo v národnom zmysle slova, ktoré by organicky zrastalo. Nie je ani porovnateľné s mestskými štátmi antického Grécka, ktoré napriek všetkým rozporom a rivalite spájala spoločná kultúra.
Spoločné kultúrne črty spájajú aj štáty Európy. Existuje niečo ako európsky duch?
Európske národy sa navzájom nepodobajú, preto ich nemožno celkom spojiť. Nespája ich spoločenstvo, ale spoločenský koncept. Existuje európska civilizácia, západné myslenie.
Naháňa sa Európska únia za politickou a historickou utópiou?
Otcovia Európskej únie sa radi odvolávali na karolínsky mýtus. Aj jedno z ocenení Európskej únie nesie meno Karola Veľkého. Ale už jeho vnuci si ríšu rozdelili. Európa je jednotou v rozdelení, alebo rozdelená v jednote, ako chcete, ale v žiadnom prípade to nie je spoločenstvo, a to ani nábožensky, ani jazykovo, ani morálne.
A predsa existuje. Čo z toho vyvodzujete?
Kríza Európskej únie je charakteristickou črtou európskej civilizácie. Tá nevzniká na základe spoločnej identity, ale na základe odlišností. Civilizácia sa nutne nezakladá na spoločne vytvorenom dobre, ale na vymedzení a tabuizovaní zla. Z historického hľadiska je Európska únia obrannou reakciou na všetku tú hrôzu.
Heslo „už nikdy vojnu“ sa dnes s obľubou zdôrazňuje ako účel Európy, jej raison d’être. Je to tak stále, i keď strašidlo vojny v Európe už zmizlo?
Od vojen na Balkáne alebo upaľovaní na ruskom Kaukaze ešte neuplynulo veľa času. Európska únia vznikla ako reakcia proti trom zlám: proti spomienkam na Hitlera s holokaustom, rasizmom a extrémnym nacionalizmom, ďalej proti sovietskemu komunizmu počas studenej vojny a napokon proti kolonializmu, ktorého sa mnohé štáty museli s bolesťou vzdať. Tieto tri rozdielne dôvody podnietili spoločný názor na demokraciu, hlavnú civilizačnú myšlienku Európy.
Chýba nám dnes nová, zjednocujúca výzva?
Tú by nebolo ťažké nájsť, keby Európa nekonala tak bezhlavo. Podstatou zjednotenia bolo na začiatku päťdesiatych rokov založenie Európskeho spoločenstva uhlia a ocele, prvého nadnárodného hospodárskeho zväzku v oblasti ťažkého priemyslu. Šlo o Lotrinsko a Porúrie a vznik uvedeného spoločenstva ako prostriedku proti vojne. Zodpovedajúcou akciou by dnes bola európska energetická únia. Miesto toho si Nemecko svoju zmenu energetickej politiky rozhodlo samo, európska dimenzia zostáva zatlačená kamsi dozadu. O rope a plyne s Ruskom vyjednáva každý sám za seba. Nemecko rozhodlo o stavbe pobaltského plynovodu napriek protestom Poľska a Ukrajiny, Taliansko sa angažuje v plynovode South Stream pod Čiernym morom.
Európska únia o svoju príťažlivosť neprišla, nikto eurozónu dobrovoľne neopúšťa.
Sokrates povedal, že nikto nerobí zlo dobrovoľne. Ja to interpretujem takto: zlo sa deje, keď vôľa ochabne. Nájsť riešenia a cesty v aktuálnej finančnej kríze mi pripadá ako nadľudská úloha. Vodcovia únie ich predsa z čas na čas opakovane nachádzajú.
Bruselské summity sa konajú čoraz častejšie. Len tie údajné riešenia akosi nefungujú.
Chýba totiž globálna perspektíva. Stratilo sa to „prečo“ Európskej únie, jej zmysel existencie. Vždy sa nájde možnosť, ako vylepšiť európske inštitúcie a ako sa prispôsobiť požiadavkám situácie. V tomto sa na vynaliezavosť politikov a právnikov môžeme spoľahnúť. Výzva sa však nachádza v inej rovine a v tej ide vlastne o prežitie: keď sa staré európske národy nezhodnú a nebudú vystupovať jednotne, zničia samé seba.
Ale to azda európski vodcovia pochopili.
Prečo potom postupujú tak nejednotne? Otázka veľkosti sa v tomto období globalizácie stala úplnou nevyhnutnosťou. Pani Merkelová iste cíti, že o osude Nemecka sa rozhoduje aj na európskom zadnom dvore. Preto sa po istom váhaní rozhodla pre solidaritu, do určitej miery. Napriek tomu však pripúšťa, že Nemecko, Francúzsko, Taliansko a Španielsko sa v kríze štiepia. Keď sa naše štáty nechajú rozdeliť tlakom trhových síl, zaniknú, každý sám a všetky spoločne.
Európa je pre veľkú časť sveta majákom slobody a ľudských práv.
Ideály a hodnoty spolu ešte netvoria perspektívu. Európske národy môžu disponovať príťažlivou pluralitou hodnôt. Tie ale nestačí iba predložiť ako v nejakom katalógu. Omnoho dôležitejšie je spoločne prijímať všetky výzvy. Európa zotrváva v stave váhania, ktorý sa občas vystupňuje až k pokrytectvu. Existujú dve možnosti, ako sa vyhnúť výzvam: dívať sa inam, tváriť sa, ako by sa nič nedialo, alebo prepadnúť fatalizmu, bezmocne krčiť ramenami, ako by sa naozaj nedalo nič urobiť. Veľký univerzálny historik Arnold J. Toynbee posudzoval vývoj kultúr podľa ich schopností reagovať primerane. Je Európa ochotná čeliť svojmu osudu? Mám dosť dôvodov pre pochybnosti.
Je to kvôli nedostatočnému vedeniu?
Viac než to. Je to aj zlyhanie intelektuálov, ľahostajnosť verejných názorov, izolacionizmus. Pozrite sa na voľby po celej Európe: Akú rolu v nich zohráva zahraničná politika, postavenie Európy vo svete? Európska únia si pred niekoľkými rokmi vybrala vysokú predstaviteľku pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku, Catherine Ashtonovú, aj s aparátom niekoľko tisíc úradníkov. Kto Ashtonová je, čo robí, kto ju berie na vedomie? Naše 21. storočie bude storočím veľkých kontinentov, ktoré budú spolu vychádzať – alebo aj nebudú. Ak si Európa túto dimenziu neuvedomí, vráti sa späť do 19. storočia. Potom už naše politické činy budeme riadiť podľa vzdialených spomienok: Európa, kontinent súženia a nostalgie.
