Od nepamäti je spojenectvo medzi národmi kľúčom k ich prosperite. Izolácia nielenže bráni obchodu, výmene poznatkov a celkovému rozvoju, ale aj vzbudzuje isté podozrenia. Z vonku pôsobí hermeticky uzavreté etnikum tajuplne, záhadne. Zvedavcov nabáda priamo na zborenie všetkých bariér, nepriamo na výmenu genetických informácií.

 

Už v starovekom Grécku poznali hodnotu silných aliancií medzi mestskými štátmi. Tie, ktoré sa vedeli medzi sebou dohodnúť, sa mali v zásade lepšie, ich obyvatelia žili pokojnejšie a hlavne dlhšie a voľné chvíle bez informačných technológií trávili napríklad stavbou gigantických sôch a pozorovaním hviezd.

Spojenectvo bolo takisto súčasťou všeobecnej dlhodobej stratégie zahraničných vzťahov. Je výhodné mať dobrý prehľad nielen o situácii u seba, ale aj u susedov. Taktiež, vždy je lepšie mať korigovateľné spory so svojimi priateľmi než neriešiteľné konflikty so svojimi nepriateľmi.

Zmysluplnosť, efektivitu a trvácnosť spojenectva určuje aj podobnosť jeho členov a ich histórie. Česko, Maďarsko, Poľsko a Slovensko majú spoločného veľa. Významné politické míľniky minulého storočia sme dosahovali v rovnakom scenári, ich dopad mal na jednotlivé krajiny totožnú intenzitu a charakter.

Občan týchto štátov sa mal v podstate rovnako, ale rozdielne než občan väčšiny iných krajín Európy. Meradlom v tomto porovnávaní nie je len životná úroveň, ale aj pozícia štátu a národa v rámci globálnych politických štruktúr i miera vplyvu na ich vývoj.

Rozpad sovietskeho impéria a následná nezávislosť satelitných štátov od Moskvy umožnila budovať slobodne nové väzby a spoločenstvá bez obmedzení. Elán, ktorý táto veľká zmena v oblasti budovania zahraničných vzťahov priniesla, bol doslova bezhraničný. Vrcholní predstavitelia týchto štátov trávili v zahraničí veľa času, často na úkor riešenia vlastných vnútorných záležitostí.

---

 

Začalo to ešte počas Varšavskej zmluvy

15. februára 1991 sa stretli v maďarskom meste Vyšehrad prezident Česko-Slovenska Václav Havel, predseda vlády Maďarskej republiky József Antall a prezident Poľskej republiky Lech Walesa a založili Vyšehradskú skupinu. Primárnym cieľom bolo podporiť proces európskej integrácie a transformáciu ekonomík. Zaujímavosťou je, že v tom čase boli ešte všetky štáty súčasťou Varšavskej zmluvy, ktorú rozpustili až o niekoľko mesiacov neskôr. Dnes si už len môžeme myslieť, že sa inšpirovali stretnutím troch kráľov – uhorský kráľ Karol I. Róbert, poľský kráľ Kazimír III. Veľký a český kráľ Ján Luxemburský – vo Vyšehrade v roku 1335, ktorí sa okrem spolupráce v politickej a ekonomickej oblasti dohodli aj na večnom priateľstve.

Okrem spolupráce v ekonomickej a kultúrnej oblasti mali všetci členovia Vyšehradskej skupiny enormný záujem spolupracovať aj v oblasti spoločnej obrany. Otvorila sa teda náhla potreba spoločnej integrácie do bezpečnostných štruktúr. Po pokojnom rozdelení Česko-Slovenska a rovnako bezkonfliktnom rozšírení skupiny na štyri štáty však prestali mať reálne integračné ambície jednotlivých členov rovnaký smer.

Zatiaľ čo naši susedia zbierali prvé skúsenosti so spoluprácou s NATO a boli prizvaní do najbližšej vlny jej rozširovania, my sme počas vlád Vladimíra Mečiara zbierali demarše a rozhodovali sa, kam vlastne chceme patriť. Legendárnym sa stal výrok bývalého premiéra: „Ak nás nechcú na Západe, obrátime sa na Východ“. Bolo to obdobie, v ktorom Slovensko označovali za „čiernu
dieru Európy“. Práve v tomto období sa najvýraznejšie prejavila sila Vyšehradskej skupiny. Príbuznosť jednotlivých krajín sa prejavila súdržnosťou. Vyšehrad na Slovensku zachraňoval najmä prezident Michal Kováč, ktorého, na rozdiel od vtedajšieho premiéra rešpektovali aj politici okolitých krajín. Pravda, boli aj obdobia, ktoré Vyšehradu neprospievali. Václav Klaus, jeden z najvýraznejších ponovembrových českých politikov v 90. rokoch pre Českú republiku, ako najviac pripraveného žiaka, razil exkluzívnu cestu. Ale zaškrípalo to aj medzi Viktorom Orbánom a jeho partnermi na Slovensku a v Česku kvôli vyjadreniam o Benešových dekrétoch a postaven
iu menšín v strednej Európe. Za celú éru V4 však nenastala žiadna dramatická situácia, ktorá by pozastavila spoluprácu na dlhšie obdobie
či nebodaj ohrozila súdržnosť jej členov alebo jej existenciu.

 

 

 

 

 

 

 

 

---

 

Spoločná cesta do NATO A EÚ

Prijatím Slovenska do NATO v roku 2004 a následným spoločným vstupom všetkých krajín V4 do EÚ sa hlavné ciele zo zakladaného Vyšehradu naplnili. Integrácia bola však len prechodnou bránou do nového, veľkého sveta s množstvom ďalších cieľov a výziev. Preto je veľmi dôležité udržiavať aj naďalej blízke vzťahy so svojimi tradičnými spojencami aj v rámci veľkých spojenectiev. Osamotené štáty V4 sú svojou veľkosťou a vplyvom v EÚ a NATO predsa len menej výrazné ako v prípade spoločného vystupovania a presadzovania názorov a postojov váhou štyroch štátov a 65 miliónov občanov. Existencia menšieho a tradičného spojenectva vnútri veľkej aliancie je správnou cestou pre každú krajinu Vyšehradu. Tomáš Strážay zo Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku vysvetľuje zmysel ďalšej existencie Vyšehradu napríklad aj tým, že V4 zosilňuje hlas našich krajín v medzinárodných inštitúciách a zvyšuje naše renomé nielen v krajinách okolitých, ale aj vzdialenejších.

Na tom budoval aj Andrej Kiska počas svojej prezidentskej návštevy USA, kde Slovensko vo významnej miere prezentoval práve cez značku Vyšehradskej štvorky.

V dobe zvyšujúcich sa úspor v štátnej správe sa zvyšuje atraktivita Vyšehradu aj tým, že ide o extrémne lacný formát vzhľadom na to, čo produkuje. Inštitucionálne zázemie je pomerne nízke - jedinou stabilnou inštitúciou je Vyšehradský fond, ktorý sídli u nás v Bratislave. Nejde však o žiadne skladisko tisícok administratívnych pracovníkov, vytvárajúcich si prácu pre svoju vlastnú existenciu. Fond je zameraný na upevňovanie spolupráce medzi predstaviteľmi vedeckých inštitúcií, univerzít, expertov v rôznych oblastiach a kultúrnych pracovníkov vo veľmi širokom spektre. Občianska dimenzia tu stále zohráva zásadnú úlohu.

---

Priority slovenského predsedníctva

Pre naše aktuálne predsedníctvo 2014/2015 vo Vyšehradskej skupine si Slo-vensko definovalo programové priority, ktoré vystihujú aktuálne trendy v rámci V4. Predovšetkým zvýšený dôraz na sektorovú dimenziu spolupráce a najdôležitejšie európske politiky. Slovenské predsedníctvo má ambíciu nielen zachovať potrebnú kontinuitu vo sférach prioritného záujmu V4, medzi ktoré patria energetická bezpečnosť, dopravná infraštruktúra, obranná spolupráca, či zahraničná politika, ale zároveň priniesť nové podnetné momenty v oblastiach ako digitálna agenda, prorastové opatrenia, boj proti daňovým únikom či priemyselná politika.

Pri vzniku V4 a možno ani pred dvoma rokmi nik nemohol predpokladať, že Ukrajina, ktorá má spoločné hranice s Poľskom a Slovenskom, bude prakticky vo vojnovom konflikte. Preto na popredné miesto patrí stabilizácia vzťahov s Ukrajinou a Ruskom. Vzhľadom na rôznorodé postoje politikov Česka a Slovenska, do značnej miery aj Maďarska a citlivý vzťah Poľska, je možné vnímať túto agendu ako oblasť možného nesúladu postojov. Je preto prioritou nájsť novú dimenziu vzťahov, ktorá by reflektovala aktuálnu situáciu. Úlohou V4 je pomôcť s hľadaním takého modelu fungovania, ktorý by podporili všetky krajiny. Ideálny model by mal byť konštruovaný nielen v kontexte obrannom a bezpečnostnom, ale aj energetickom a ekonomickom. Pozornosť si vyžaduje aj budovanie dopravných prepojení, najmä rozvoj severojužnej osi, od čoho vo veľkej miere závisí posilnenie obchodu, rozvoj cestovného ruchu, prílev investícií a konkurencieschopnosť regiónu V4.

Vyšehradské štáty sú si navzájom prvé pri poskytovaní podpory a pomoci pri riešení akýchkoľvek problémov. Úlohou V4 je ale takisto pomáhať aj iným. V oblasti integrácie máme cenné skúsenosti, ktoré vieme poskytnúť ostatným štátom a preto sa V4 orientuje aj na spoluprácu smerom navonok, voči krajinám Východného partnerstva a krajinám západného Balkánu. Krajiny V4 tam podporujú najmä reformné procesy a budovanie občianskej spoločnosti.

Na otázku, ako je možné najviac priblížiť V4 ľudom, vyzdvihuje Tomáš Strážay najmä poslanie Vyšehradského fondu ako najdôležitejšej občianskej platformy V4.

Vysvetľuje, že ak študent dostane štipendium alebo univerzita získa grant, tak im zostane v pamäti Vyšehrad ako pozitívna veličina a to sú momenty, na ktoré sa nezabúda. Granty však nedostávajú stále tí istí kandidáti, navyše počet a rôznorodosť grantových schém je vysoká. Granty sú orientované na posilnenie spolupráce v rámci V4, ale aj na krajiny v susedstve – Ukrajina, Východné partnerstvo, západný Balkán, apod. Záujem o spoluprácu je aj u geograficky a kultúrne vzdialenejších partnerov. Dlhodobá je spolupráca s Japonskom, nedávno sa pripojila aj Južná Kórea, ktorá má takisto záujem podporovať niektoré programy.

---

Vyšehrad naozaj funguje? Áno, takto

Medzinárodný vyšehradský fond bol založený v roku 2000. Jeho účelom je podporiť rozvoj a užšiu spoluprácu medzi obyvateľmi a inštitúciami v regióne, ako aj podnietiť spoluprácu V4 s ďalšími krajinami, najmä s krajinami západného Balkánu a Východného partnerstva. Fond napĺňa svoje ciele podporou spolupráce v oblasti kultúry, výmenných mládežníckych pobytov a mobilitných programov študentov, vzdelávacích a výskumných projektov, a tiež v podobe podpory cezhraničnej spolupráce a turistického ruchu.

Jiří Sýkora, PR koordinátor pre Medzinárodný vyšehradský fond, informoval, že v roku 2014 boli na tieto aktivity vynaložené prostriedky vo výške 8 miliónov eur. Rovnaký je rozpočet aj na rok 2015 a pozostáva z príspevkov vlád krajín V4, a to vo výške 2 miliónov eur. Od svojho vzniku podporil Medzinárodný vyšehradský fond projekty v celkovej hodnote 62 miliónov eur (2000 – 2014). Okrem príspevkov vlád krajín V4, podporujú projekty realizované vďaka Vyšehradskému fondu aj ďalší donori. Projekty realizované v krajinách Východného partnerstva podporujú vlády Holandska, Švédska, Švajčiarska, Spojených štátov a Kanady, a projekty v krajinách západného Balkánu sú zväčša financované z nemeckých a juhokórejských finančných prostriedkov.

Univerzitný grantový program Medzinárodného vyšehradského fondu podporuje zavádzanie špeciálnych kurzov a univerzitných programov prepojených s témou vyšehradskej spolupráce na univerzitách po celom svete. Jedným z prijímateľov takejto dotácie je aj Akadémia médií, odborná vysoká škola mediálnej a marketingovej komunikácie v Bratislave, na ktorej sa už druhý rok úspešne vyučuje predmet Transformácia médií v krajinách V4. Jeho cieľom je oboznámiť študentov so zmenami, ktoré nastali v mediálnych systémoch krajín V4 po roku 1989.

Rezidenčný program pre umelcov napomáha mobilitu umelcov z krajín V4 a ich tvorbu v zahraničnom prostredí. Niekoľko takýchto mobilít financovaných z prostriedkov Vyšehradského fondu hostilo aj rezidenčné centrum
v Banskej Štiavnici. BANSKÁ ST A NICA Contemporary je exi-stujúce rezidenčné centrum, ktoré realizuje skupina profesionálnych umelcov, teoretikov a kultúrnych aktivistov z občianskeho združenia Štokovec, priestor pre kultúru. V areáli Banskej St a nice, ktorá našla azyl v industriálnych priestoroch železničnej stanice v Banskej Štiavnici, sa stretávajú v jednom čase umelci, ktorí tu tvoria, návštevníci provizórnej galérie, ktorá je v staničnej čakárni a cestujúci prichádzajúci a odchádzajúci vlakom.

Štandardný grantový program má za úlohu podporovať, okrem iného, aj kultúrnu spoluprácu a výmenu mládeže z krajín V4. Príkladom úspešného projektu podporovaného z tejto schémy je Medzinárodný mládežnícky zimný tábor, ktorý sa usporadúva raz ročne, takmer nepretržite už od roku 2003. Žiadateľom je striedavo vždy jedno partnerské mesto z V4 (Šaľa, Oroszlány, Telč a Końskie). Tento rok to bol maďarský Oroszlány. Hlavným cieľom podujatia, na ktorom sa tento rok v Malej Lučivnej zišlo takmer 140 účastníkov zo štyroch krajín, bola vzájomná kultúrna výmena mladých ľudí vo veku od 12 do 18 rokov, a to prostredníctvom športu a spoločných kultúrnych aktivít.

---

Rozhovor s Tomášom Strážayom, analytikom SFPA - Prešľapovanie na mieste by bolo tragédiou

 

Kto vymyslel túto spoluprácu?

Asi je ťažké povedať – bol to on! Signatári sú jasní - Havel, Walesa a Antall. Lenže myšlienka oživenia spolupráce tu bola už aj pred rokom 1989, keď intelektuáli, literáti upozorňovali na to, že užšia spolupráca môže mať výhody.

Takže nevieme pomenovať jedného človeka?

Jeden pán alebo pani Vyšehrad nie je.

Má Vyšehradská štvorka ešte po vstupe do EÚ a NATO zmysel?

Táto otázka nie je nová a bude sa opakovať. Je to formát, ktorý je extrémne lacný, nie je záväzný, inštitucionálne zázemie je nízke. Zároveň existuje množstvo neformálnych inštitúcii, ktoré majú tradíciu – stretnutia prezidentov či premiérov a podobne. Vyšehrad naopak nepočíta so stálym sekretariátom alebo ďalšími inštitúciami, ktoré by míňali príliš veľa financií daňových poplatníkov, jedinou je
Medzinárodný vyšehradský fond. Niektoré formy regionálnej spolupráce, ako Severská spolupráca alebo Benelux existujú už dlhšie a majú už dlhodobo vybudovaný vlastný mechanizmus fungovania – rozdiel je v tom, že V4 je flexibilnejšia a operatívnejšia, práve preto, že nemá taký rigidný aparát. Je to koalícia krajín, ktoré chcú spolupracovať, takže z tohto pohľadu nevidím dôvod, prečo by sme nešli ďalej.

Pre mnohých je činnosť V4 veľkou neznámou. Alebo?

Má tri hlavné dimenzie. Politická, občianska a expertná. Prvá z nich dodnes zohráva výraznú úlohu – jedná sa o výmenu názorov, postojov a ich koordináciu na úrovni politických predstaviteľov. Občianska dimenzia je zameraná na upevňovanie spolupráce medzi predstaviteľmi mimovládnych organizácií, vedeckých inštitúcií, univerzít… Na ich prelome sa pohybuje expertná dimenzia. Politici predsa pre svoje rozhodnutia potrebujú podklady od expertov z jednotlivých sektorov.

Takže budúcnosť tu je. Aká?

Ťažké je byť prorokom. Vo veľkej miere to bude súvisieť s vývojom v EÚ a NATO. Na druhé miesto by som dal posilňovanie spolupráce a vnútornej súdržnosti. Potom podpora spolupráce s východnými susedmi EÚ a rozširovania EÚ, kde sú na 1. mieste krajiny západného Balkánu. Rovnako intenzívnejšia spolupráca v oblasti bezpečnosti a obrany. Potom téma energetiky, krajiny V4 sú, hoci v rôznej miere, závislé od Ruska. Slovensko je jedinou krajinou, ktorá susedí so všetkými krajinami V4, niektoré cesty však končia doslova v poli, chýbajú mosty… Do popredia sa tak logicky dostáva rozvoj infraštruktúry.

Priblížila sa V4 niekedy k rozpadu?

Problematických období bolo niekoľko. S faktickým pozastavením spolupráce sme sa stretli v rokoch 1994-98, čo súviselo so štýlom politiky Vladimíra Mečiara. Ale napríklad ani vtedajší český premiér Václav Klaus nebol v 90-rokoch priateľom Vyšehradu. Niektoré aktivity boli v týchto obdobiach obmedzené. Vtedy najvýznamnejšou iniciatívou bola Stredoeurópska dohoda o voľnom obchode, ktorá pripravila krajiny na prístup k jednotnému trhu EÚ. Napätia vznikali aj v slovensko-maďarských vzťahoch, čo malo negatívny dopad aj na regionálnu spoluprácu. Jeden premiérsky summit v roku 2002 odložili kvôli nesúladu postojov premiéra Orbána s náprotivkami v SR a ČR ohľadom problematiky Benešových dekrétov.

Ukrajinská kríza – moment, ktorý nás rozdeľuje alebo spája?

Deklarácie sú v línii podpornej voči Ukrajine, nie je im čo vytknúť, odsudzujú agresiu Ruska. Diskusiu vyvolali skôr vyjadrenia niektorých politikov – českých,
slovenských i maďarských. Určité problémy boli spojené s hľadaním spoločných
pozícií k otázkam ako napríklad uplatňovanie sankcií voči Rusku a vzťahom k nemu vo všeobecnosti. Oproti júnu - júlu minulého roka je dnes situácia konsolidovanejšia.

Čo keď sa 4 krajiny v dôležitej téme nedohodnú?

Bolo by dobré, keby všetky krajiny mali vždy rovnaký názor. Ale je to spolupráca,

ktorá nie je silne inštitucionalizovaná, a preto sa to môže stať a to bez fatálnych
dôsledkov na fungovanie V4. V4 nie je blok. Je to koalícia, aliancia krajín.

Aký mali/majú postoj k V4 jednotlivé slovenské vlády, premiéri a prezidenti?

Až na Vladimíra Mečiara nebol problém. Všetky vlády sa k V4 vyjadrovali pozitívne,
pretože SR, ako najmenšia krajina V4 potrebuje k presadzovaniu svojich cieľov podporu a spojenectvá s inými krajinami - a tieto tri sú nám jednoznačne najbližšie. Vyšehradské krajiny nám napokon pomohli prekonať tzv. integračný deficit, keď sme dobiehali Českú republiku, Maďarsko a Poľsko, tak pri vstupe do EÚ ako aj NATO. Myslím si, že slovenskí politici si veľmi dobre zapamätali ten moment. Inými slovami, pre SR je vyšehradská spolupráca bytostne dôležitá, čo sa premieta už aj do ekonomických faktorov – náš obchod s Českom, Maďarskom a Poľskom je vyšší ako bilaterálny obchod s našim najdôležitejším partnerom – Nemeckom. A pokiaľ ide o prezidentov, tí sa všetci, či už formálne alebo neformálne hlásili k V4. Je dôležité zdôrazniť aj určitú personálnu rovinu, keď aj prezidenti aj premiéri často nachádzali na neformálnych stretnutiach podporu svojich partnerov a tam posilňovali väzby medzi krajinami – takto to fungovalo aj funguje.

Takže nebol osobný konflikt medzi politickými reprezentantmi?

Takto otvorene asi nie. Šepká sa, že bývalý premiér Dzurinda si od istého času nieveľmi rozumel s premiérom Orbánom – napríklad. To bola napokon tá z emocionálnejších periód v slovensko-maďarských vzťahoch. Paradoxne, hoci sú Viktor Orbán a Robert Fico z iných politických táborov, súlad a porozumenie sú väčšie. Špecifickým príkladom je slovensko-český vzťah. Ešte predtým, ako si politici sadli do premiérskej alebo prezidentskej stoličky, tak už tvrdili, že náš vzťah je nadštandardný. Určitý nevyužitý potenciál je ešte vo vzťahoch s Poľskom, aj keď
hovoríme, že vzťahy sú výborné.

Ako by ste Vy priblížili V4 ľuďom, cez ktorú platformu? Medzinárodný vyšehradský fond alebo?

Myslím si, že Medzinárodný vyšehradský fond je asi taká najviditeľnejšia forma. Pripravuje sa séria televíznych spotov, ktoré budú vysielané v krajinách V4 a ich cieľom je podporiť spoločné povedomie a spolupatričnosť. Existujú viaceré spoločné webové portály, nemáme však TV kanál, nemáme rozhlas, s výnimkou časopisu Visegrad Insight ani periodikum, preto prílohy v denníkoch zohrávajú pozitívnu úlohu pri približovaní V4 ľuďom. Ale najdôležitejší je Medzinárodný vyšehradský fond - keď niekto získa grant, tak mu zostane v pamäti Vyšehrad ako
pozitívna veličina. Počet grantových schém je vysoký – sú orientované na posilnenie spolupráce v rámci V4, ale aj na krajiny v susedstve – Ukrajina, Východné partnerstvo, Balkán. Záujem je aj od partnerov, od ktorých by sme možno ani nečakali, že budú s nami spolupracovať – dlhodobá je napríklad spolupráca s Japonskom, nedávno sa pripojila Južná Kórea. Takže značka rezonuje a myslím si, že je dobré, ak sa čoraz viac ľudí zapája do týchto aktivít.

Aspekty spolupráce V4 sú aplikovateľné aj v iných spoluprácach?

Nemyslím si, že sa dá zobrať Vyšehrad a preniesť, dajme tomu do východnej Európy, alebo na západný Balkán. Ale už sú konkrétne príklady kedy sa to podarilo prinajmenšom v určitých aspektoch. Stredoeurópska dohoda o voľnom obchode po vstupe V4 krajín do EÚ stratila pre nás význam, ale existuje pod názvom CEFTA
2006 v krajinách juhovýchodnej Európy. Vznikol tzv. Západobalkánsky fond, ktorý si zobral ako vzor Medzinárodný vyšehradský fond.

Arrival, survival, revival – kde sme teraz?

Sme v revival, určite! Vyšehrad potrebuje neustálu obnovu vo forme inovatívnych
myšlienok a aktivít. Prešľapovanie na mieste by bolo preňho tragédiou.

---

 

 

---

 

 

 

 

Text: Ján Füle, Vladimír Jelínek, Gabriela Mezeiová