Dnes prichádza nová deliaca línia: konflikt slušných s neslušnými. Popri tom koniec ideového stretu pravice a ľavice dáva zrod populizmu, tvrdí český politológ a vysokoškolský pedagóg Přemysl Houda (na obr.). Skrátený text článku z magazínu Česká pozice.
Čoraz častejšie počúvame: Pojmy ako pravica a ľavica sú minulosťou. Ekonomický a politický marazmus prináša iné deliace línie, typicky slušní – neslušní. Pracujúci – nepracujúci. Spoločensky zodpovední – nezodpovední. Tradičný konflikt medzi kapitálom a prácou akoby korodoval a jeho aktéri akoby sa zoskupili na tej istej barikáde.
Racionálna a ideová argumentácia pravice
Aby pravica prekonala konflikt medzi prácou a kapitálom, ktorý je pre ňu v demokracii nevýhodným bojovým poľom, môže sa prikloniť aj k nasledujúcemu spôsobu racionálnej argumentácie. Môže hovoriť: prosperita štátu stojí na podnikateľoch – a hoci aj na tých najdrobnejších živnostníkoch: majiteľovi obchodu, stolárovi, inštalatérovi a tak podobne –, ktorí denne riskujú svoj príjem, musia byť zruční, inovatívni, aby zostali na trhu. Keby sme takých podnikateľov nepodporovali, spoločnosť by bola zakonzervovaná a skončila by v úpadku.
Taká pravica by v tejto situácii mohla spolu s Johnom Rawlsom, americkým filozofom a autorom známej Teórie spravodlivosti, argumentovať tak, že rozdiely (hoci aj veľké rozdiely) v distribúcii bohatstva medzi jedincami sú prípustné (a spravodlivé), a to vtedy, ak bonus pre bohatých súčasne, hoci aj minimálne, pomôže (alebo aspoň neuškodí) aj tomu najhoršie postavenému členovi spoločnosti. Jednoducho: podpora živnostníka (aj keby nemal platiť žiadnu daň) sa vyplatí všetkým, pretože taký živnostník posúva svojou usilovnosťou a nápadmi spoločnosť dopredu.
V obzvlášť ťažkých ekonomických časoch je však pre pravicu jednoduchšie Johna Rawlsa ponechať bokom. Odkloniť pozornosť, označiť vinníka, väčšinou niekoho, kto nie je podľa ľubovoľného – najlepšie vonkajšieho, pretože ľahko spoznateľného – znaku súčasťou „dobrej spoločnosti“: prisťahovalec, Róm, obyvateľ chudobnejšieho regiónu, na ktorý sa musí doplácať, senior, dlhodobo nezamestnaný, človek parazitujúci na dávkach atď.
Demokracia tak smeruje k tomu, že miesto konfliktu kapitál verzus práca, ktorý možno v ekonomicky dobre prosperujúcej demokracii výrazne zjemniť napríklad konceptom sociálneho zmieru, sa objavuje celkom nový konflikt: daňový poplatníci verzus „paraziti“. Namiesto pôvodne morálne nevyhranenému konfliktu (kapitál – práca) máme odrazu spor slušných s neslušnými.
Tento spor vytvára prazvláštny obraz spoločnosti: na tej istej strane barikády stojí majiteľ podniku s tisíckami pracovných miest rovnako ako jeho najhoršie platený zamestnanec.
Koniec stretu pravice a ľavice: zrod populizmu
Transformácia pôvodného racionálneho a vysoko ideového sporu medzi pravicou a kapitálom do podoby stretu dobra a zla je živnou pôdou pre populistov. Ak sa podarí – a celkový trend tomu len nahráva – vymiesť z politiky posledné zvyšky ideí a ľavica s pravicou budú považované za starinu, potom nadíde éra silných vodcov a silného štátu. Keď je totiž niekto považovaný spoločnosťou sa neslušného, tak predsa treba proti nemu bez milosti zasiahnuť.
Ľavica sa tomuto rozprávkovému slovníku prispôsobí: označí za parazitov bankárov a veľkých podnikateľov, takže len dodá druhú paušalizujúcu rovinu „parazitizmu“, proti ktorému vraj treba bojovať a ktorý je príčinou všetkého zla.
A tak máme „parazitov“ hore aj dole, ale obe aregumentácie slúžia predovšetkým ako nástroj, pomocou ktorého si populistickí politici pokúšajä získať „slušného zodpovedného pracujúceho“ – nadbiehajú mu, pretože ho potrebujú, aby boli zvolení.
Obnova spoločnosti rovnoprávneho dialógu (kapitálu a práce, ak chcete politického sporu pravice s ľavicou o idey ako sú individualizmus, solidarita, veľkosť štátu, miera rovnosti…) je nateraz utópiou. V čase, keď európske ekonomiky stagnujú a nespokojnosť ľudí so systémom rastie, to nemožno očakávať.
