Paralely medzi Byzantskou ríšou 11. storočia a dnešnou Európou sú poučné, konštatuje v denníku The Guardian historik Oxfordskej univerzity, riaditeľ Centra pre byzantské štúdiá pri Oxfordskej univerzite Peter Frankopan. Mierne skrátený text pôvodného článku.
Niekedy je ľahké zabudnúť, prečo študujeme históriu. Minulosť samozrejme využívame k tomu, aby sme pochopili prítomnosť, no v ideálnom prípade sa z nej aj poučíme.
Žiaľ, celé generácie sa nikdy neučili o mocnej ríši východného Stredomoria, ktorá kedysi ovládala priestor od Benátok po Palestínu, od severnej Afriky až po Kaukaz. Ponaučenie, ktoré by si z nej mohol moderný svet vziať, sa plynutím času vytratilo. Ponaučenie, ktoré by sa dnes Európe zišlo viac než kedykoľvek predtým.
Rovnako ako dnešná Európska únia bola aj Byzantská ríša viacjazyčným, multietnickým spoločenstvom, ktoré sa rozprestieralo v niekoľkých podnebných pásmach a malo rôzne úrovne lokálnych ekonomík, od rušných veľkomiest po trhové mestečká, od prosperujúcich prístavov po malé vidiecke osídlenia. Okrem toho malo aj jednotnú menu, ktorá si svoju hodnotu udržiavala po stáročia.
Oproti populárnemu názoru, ktorý takmer denne počuť v britskej Dolnej komore, kde poslanci označujú prebujnenú legislatívu ako „byzantskú“, bola Byzantská ríša príkladom sofistikovaného modelu, a to zvlášť v oblastiach, v ktorých dnes Európska únia tápe.
Na rozdiel od Európskej únie Byzancia netrpela neefektívnosťou a veľkými rozdielmi v daňovom systéme: zisky nebolo možné ukladať v atraktívnejších regiónoch a oslabovať tak základnú štruktúru ríše. Byzantská štátna správa bola štíhla, jednoduchá a efektívna. Nebolo možné, aby v rôznych častiach ríše platili rôzne pravidlá alebo rôzne daňové politiky. Aby mohol štát fungovať s jednotnou menou, musela existovať aj fiškálna, hospodárska a politická únia. Finančné prostriedky vybrané na daniach putovali z periférií do centra a bolo samozrejmé, že potom smerovali do menej rozvinutých regiónov.
Dnešní eurokrati boli sa mohli poučiť z tejto štruktúry ríše, ako aj z toho, ako riešila chronickú recesiu spôsobenú rovnakou smrtiacou kombináciou, ktorá dnes ochromila západné ekonomiky. V sedemdesiatych rokoch 11. storočia úplne upadli štátne príjmy, zatiaľ čo výdavky na základný chod štátu (napríklad na armádu) stále rástli. Túto krízu ešte prehĺbila vlečúca sa kríza likvidity. Situácia bola natoľko zlá, že dvere štátnej pokladne boli otvorené dokorán: jeden z dobových autorov napísal, že nemá zmysel ich zatvárať, pretože tam niet čo ukradnúť.
Osoby zodpovedné za túto krízy boli tvrdo potrestané. Vtedajšieho Hermana von Rompuya Byzantskej ríše, eunucha Nikephoricesa zlynčoval dav, ktorý stratil trpezlivosť s neustálym zdražovaním a poklesom životnej úrovne. Silná nespokojnosť verejnosti prinútila mnohých opustiť svoje funkcie.
Kríza viedla dokonca aj k fenoménu dobového Nigela Faragea, ktorý o príčinách nešťastia argumentoval tak presvedčivo, že ľudia ho jednomyseľne velebili a všade vítali potleskom. Pôsobil ako závan čerstvého vzduchu v čase, keď boli stará gardy neschopné činu a nemali nápady. S jeho tvrdením, že vládnuce elity sú celkom neschopné, sa len ťažko dalo polemizovať.
Všetky chabé pokusy o nápravu končili katastrofou a nijak nepomohli vyriešiť problémy. Spočívali v znehodnocovaní meny razením stále väčšieho počtu mincí so stále nižším obsahom vzácnych kovov, inými slovami, šlo o určité kvantitatívne uvoľňovanie. Všetky tieto pokusy boli ako náplasť na strelnú ranu.
Pretože situácia sa stále zhoršovala, dozrieval čas na výmenu starej gardy. Nastúpila nová krv a spolu s ňou prišli aj radikálne nové myšlienky. Avšak zásoby potravín sa hrozivo míňali a začalo sa hovoriť o apokalypse. Nebola iná možnosť, len prijať rázne opatrenia.
Riešenie spočívalo v troch krokoch. Najprv bola mena stiahnutá z obehu a nahradená novým obeživom, ktoré reálnejšie odrážalo jeho skutočnú hodnotu. Potom bola vykonaná reforma daňového systému spolu so súpisom majetku, ktorý slúžil ako podklad pre budúci výber daní. Napokon boli odstránené obchodné prekážky, čo umožnilo ľahšie investície zahraničného kapitálu, nie však do získavania hmotného majetku, ale hlavne do obchodu. Situácia bola natoľko kritická, že prekážky boli odstránené natoľko, že zahraniční investori mali kvôli oživeniu ekonomiky prinajmenej v krátkodobom horizonte lepšie podmienky než domáci.
Tento proces sa osvedčil, dokonca bol menej bolestivý, než sa pôvodne očakávalo. Vzkriesil pacienta, ktorý trpel ekonomickou zástavou srdcovou.
Nigel Farage 11. storočia nakoniec neuspel. Aj keď je pravda, že to bol práve on, kto vydláždil cestu pre nástup skutočne dobrého kandidáta. Panovník, ktorý napokon obnovil Byzanciu, sa volal Alexios Komnenos. Za reformy však musel draho zaplatiť: kvôli ťažkým rozhodnutiam ho počas jeho života nemali radi a v ďalších storočiach bolo jeho meno dokonca ignorované. Dnes by sme sa zrejme mali poohliadnuť po niekom podobne odvážnom.
