Nemecko sa zmenilo. Najmajetnejší sa sťahujú do elitných get, najmenej majetní do chudobných. Obe skupiny sa správajú asociálne, nezodpovedne. Skrátený text pôvodného článku českej filozofky a religionistky Terezy Matějčkovej, ktorý vyšiel v internetovom magazíne Česká pozice.
Novinár Walter Wüllenweber z nemeckého týždenníka Stern sa dlhodobo zaoberá chudobou v Nemecku. Za svoje štúdie a články o najmenej majetnej triede získal v roku 2005 Nemeckú sociálnu cenu.
Wüllenweber v nich nekompromisne kritizuje nemecký sociálny systém. Podľa neho je nevhodne nastavený, čo umožňuje nemajetným Nemcom stiahnuť sa zo spoločnosti do vlastného prostredia.
Medzi prvými s Wüllenweberom súhlasili bohatí Nemci. Podľa nich konečne niekto vierohodne a na základe dlhodobých výskumov potvrdil, že sú zbytočne okrádaní o výsledky svojej práce. Na prvý pohľad ich potom vlani mohlo potešiť aj ďalšie Wüllenweberovo dielo, kniha Asociáli. Ako najvyššia a najnižšia spoločenská trieda ničí našu zem – a kto z toho profituje. Jej podtitul ich však asi nepotešil.
Prekvapivá podobnosť
Podľa Wüllenwebera sa totiž asociálne nesprávajú iba najmenej majetné spoločenské skupiny, ale do značnej miery aj bohatí Nemci. A tvrdí, že tieto dve časti spoločnosti – najnižšia a najvyššia – sú si prekvapivo podobné. Predovšetkým v troch veciach: v nevýkonnosti; v neschopnosti prispievať do štátnej kasy; v neochote podieľať sa na správe štátu. Navyše obe skupiny svojím spôsobom života značne ohrozujú väčšinovú spoločnosť – strednú vrstvu. Predovšetkým v prípade najbohatších Nemcov je však Wüllenweberova kritika prinajmenej v rozpore s očakávaním: Vari nie je spoločnosť natoľko bohatá, akí sú bohatí jej občania? Buďme preto radi za každého miliardára, ktorý u nás platí dane. Kto iný môže byť považovaný za výkonného než tí, čo spoločnosti ponúkajú svoje veľké finančné prostriedky? A nie je práve tvorba pracovných miest jedným z účinných nástrojov prispievajúcich k blahobytu spoločnosti?
Podľa Wüllenwebera je však všetko inak. Ak sa pozrieme na najbohatšiu nemeckú elitu, ktorá začína pri milióne eur na bankovom účte či v akciách, zistíme, že drvivú väčšinu z nich tvoria dedičia, ktorých predkovia boli nesmierne výkonní, ale oni už iba spravujú a spotrebúvajú obrovské finančné prostriedky.
Negatívny vzťah k štátu
Výraznou vlastnosťou najbohatších je nezávislosť na plate. Zatiaľ čo platené zamestnanie je typické pre strednú triedu, skutočne bohatí ľudia nepracujú, a miesto toho nechávajú zarábať svoje peniaze – nakupujú akcie, obchodujú na burze alebo investujú do nehnuteľností a výtvarného umenia. Podstatnou výhodou tejto ich činnosti je, že zisky z nej sú zdanené nepomerne nižšou sadzbou, než je to v prípade bežne platenej práce.
Potomkov v minulosti výkonných a schopných ľudí nemožno podľa Wüllenwebera považovať za tvorcov hodnôt ani za pracovnú spoločenskú silu. Voči väčšinovej spoločnosti sa zámerne vyhraňujú a sú v nej prítomní len svojou neprítomnosťou. Bohatá časť spoločnosti nezastáva verejné funkcie, neprezentuje sa v médiách a svojich potomkov často posiela do britských internátnych škôl, v ktorých si môžu nájsť podobne elitných životných partnerov.
Zámerné vyhraňovanie sa voči spoločnosti sa prejavuje aj v ich pohŕdaní štátom a jeho zákonmi. To sa prejavuje v ich ochote ukladať svoje finančné prostriedky na „čiernych“ účtoch vo Švajčiarsku či v Lichtenštajnsku alebo ich posielať na Kajmanské ostrovy.
Bohatí Nemci kedysi negatívny vzťah k štátu a väčšinovej spoločnosti nemali. Ešte na začiatku 20. storočia bolo finančné zabezpečenie spojené s veľkou angažovanosťou v štátnych úradoch či iných verejných inštitúciách. A zároveň nepredstavovali iba majetkovú, ale aj skutočnú elitu zloženú z vedcov, vysokoškolských profesorov či lekárov. Tá bola rovnako pestrá ako jej rozhľad, ktorý bol neporovnateľne väčší než rozhľad dnešnej elity.
Koho však dnes pojmom elita označujeme? Veľmi vzdelaných, alebo veľmi bohatých ľudí? Dnes sa totiž tieto dve skupiny prekrývajú len výnimočne. Väčšina z malej ekonomickej elity bankárov, dedičov a vrcholných manažérov navštevovala rovnaké školy a úzkostlivo si stráži, aby nebola spochybnená ich ilúzia, že len ich pohľad na svet je správny.
Nedostatok disciplíny
Podľa Wüllenwebera si podobný odstup od spoločnosti udržiava aj najmenej majetná spoločenská skupina Nemcov. Tá síce žije údajne v chudobe, a preto dostáva od štátu sociálne dávky, ale nemá s nedostatkom financií žiadny problém. Z toho však nevyplýva, že by na tom nebola dobre. Jej chudoba totiž nespočíva v neschopnosti financovať vlastné základné potreby, ale v nevzdelanosti a v zvyšujúcej sa nevzdelávateľnosti, ktorú ako „bozk smrti“ odovzdáva svojim potomkom.
Na tejto situácii sa v značnej miere podieľajú nezmyselne fungujúce sociálne služby, pre ktoré pomoc znamená poskytovať finančné prostriedky. Príslušníkom najnižšej spoločenskej triedy sa dlhodobo toleruje nielen to, aby si nehľadali zamestnanie, ale aj sústavné odmietanie jeho ponúk. To, že nezamestnaný nepracuje, je však najmenší problém. Najväčší problém spočíva v tom, že prestáva byť schopný zaviesť si režim, ktorý by ho nútil uspokojovať vlastné potreby. Podobne ako prostrediu, v ktorom žije, aj jemu samému chýba dostatok disciplíny, čo sa okrem iného odráža na jeho zdravotnom stave.
Wüllenweber podotýka, že stovky rozhovorov s chudobnými rodinami sa odohrávali za zvuku televízorov, pričom s písmenami sa stretávajú iba na štítkoch nevhodných potravín. Takéto prostredie deťom z týchto rodín neprospieva. Tento problém však nielen nikto nerieši, ale sociálny systém ho aj často podporuje. Miesto aby boli peniaze použité na financovanie sociálnych zariadení, predovšetkým škôlok, ktoré prekvapivo účinne ovplyvňujú spôsob života detí, sú tieto inštitúcie zatvárané. Finančné prostriedky na sociálne služby potom dostávajú priamo rodiny, ktoré však s nimi nevedia narábať, alebo sociálni pracovníci, ktorých pôsobenie však Wüllenweber považuje za podobne problematické.
Loď pre všetkých
Podľa Wüllenwebera sa oba póly spoločnosti – chudobní aj bohatí – správajú podobne skazonosne. Bohatí sa zo spoločnosti sťahujú do svojich elitných get a o ich existencii sa spoločnosť dozvedá, až keď svojím nezodpovedným konaním na burze či v bankovníctve spôsobia finančnú krízu.
Chudobní sa zasa sťahujú do svojich chudobných get, z ktorých posielajú do škôl hodnotovo, kultúrne a sociálne deprivované deti, ktoré podľa očakávania v cudzom svete neuspejú a nakoniec zopakujú správanie sa svojich rodičov. Tí zo svojho geta vôbec nevystúpia, pretože svet televíznej zábavy je pre nich omnoho prívetivejší než život pracujúceho.
Wüllenweberov obraz spoločnosti možno prirovnať k lodi, na ktorej sú všetky tri spoločenské triedy – najnižšia, stredná a najvyššia – spojené akoby nedopatrením. Bohatí krúžia nad loďou v bezpečí svojich súkromných lietadiel, ktorých predaj v uplynulých rokov prudko vzrástol. To je podľa Wüllenwebera ďalší zo znakov ich túžby čo najviac sa odpútať do okolitého sveta. Chudobní sedia na palube, sledujú okolie, ale nedokážu ustrážiť svoje deti, ktoré nebezpečne balansujú na zábradlí. Stredná trieda stojí pri kormidle, ide svojou trasou a nedíva sa naľavo ani napravo.
Na prvý pohľad to vyzerá, ako by tieto triedy nemali nič spoločné. Spája ich však loď. Ak sa potopí, ide ku dnu aj posádka a smer strácajú aj lietadlá nad ňou.
