Snaha opustiť Československú socialistickú republiku nelegálnym spôsobom a za každú cenu prinášala so sebou vysoké riziká, čo dokumentujú aj predchádzajúce publikované prípady pokusov o útekov na nákladnej lodi alebo pokus o prerazenie štátnych hraníc autobusom MHD. Hoci v oboch prípadoch šlo emigrujúcim o život, vyviazli nakoniec iba so zraneniami a s následným nepríjemným vyšetrovaním a väzbou. V mnohých prípadoch sa však sen o vysnívanej cudzine skončil predčasne a tragicky. A nielen pre samotných aktérov úteku, ale zasiahlo to aj ich rodiny a príbuzných. Jeden z najtragickejších prípadov sa odohral v roku 1985.
Július a Zdenka zo Senice sa viac ráz pokúsili ujsť do Kanady. Žila tam Júliusova matka, ktorá emigrovala v roku 1967. V roku 1980 ich pozvala do Kanady, no štátne orgány im cestu do „kapitalistického zahraničia“ zamietli, rovnako aj ich odvolanie. Ich pokus o emigráciu do Kanady cez Maďarsko a Juhosláviu maďarské orgány v apríli 1981 odhalili a obaja boli podmienečne odsúdení na tri mesiace odňatia slobody. Štátna moc im neskôr odňala cestovné pasy. To ich prinútilo hľadať iné spôsoby úteku.
V roku 1981 uzavreli manželstvo a na ďalší rok sa im narodila dcéra. Plány na útek preto na čas odložili. Július zmenil zamestnanie a začal pracovať ako kurič a údržbár v Technických službách mesta Senica. Tam neskôr dostal netradičný, no zároveň nebezpečný nápad.
Zimný štadión v Senici, kde pracoval ako kurič, bol vykurovaný zemným plynom. Požiadal kolegu v práci, aby mu narezal drevené preglejkové dosky, z ktorých urobil kôš. Zaobstaral si aj ľahký materiál na výrobu balóna a povrazy naň vyrobil z nylonu. Jednotlivé kusy látky potom doma jeho manželka Zdenka pozošívala do tvaru gule. Július pravidelne sledoval počasie a zapisoval si prúdenie vetra. V polovici mája 1985 bol balón hotový a pripravený na vzlietnutie. Rodina čakala na správny vietor, ktorý by balón zavial do Rakúska.
Čas nadišiel 20. mája 1985. Manželia sa aj s trojročnou dcérou večer ukryli v útrobách štadióna, kde Július skrýval aj balón. Po polnoci Július cez dieru v stene napojil na plynové potrubie hadicu a napustil balón plynom. Ako štartovacia plocha im poslúžila strecha štadióna. Okolo pol piatej ráno nastúpila rodina do koša balóna a vzlietla zo strechy zimného štadióna. Fúkal juhovýchodný vietor, ktorý mal rýchlosť približne 8 m/s.
Čo sa odohralo ďalej, vieme iba na základe výsluchu svedkov, ktorých vypočúvali orgány ŠtB. Podarilo sa im vzlietnuť a vďaka prúdeniu vetra nabrali smer Borský Mikuláš, resp. Hohenau v Rakúsku. Po prelete niekoľko desiatok metrov začal pravdepodobne z balóna unikať plyn. Hoci balón v tom čase stúpal hore, hrozilo nebezpečenstvo roztrhnutia a zrútenia. Preto Július vyliezol z koša na jeho okraj a snažil sa zamedziť úniku plynu. Pri tomto manévri sa zamotal do lán a vypadol z koša. Spadol z výšky asi 150 metrov do obývanej oblasti v severnej časti mesta, pričom pri páde padol na otvorené garážové dvere. Prakticky okamžite bol mŕtvy.
Balón však v pokračoval ďalej v lete k rakúskym hraniciam. Únik plynu sa nedal zastaviť, naopak diera na balóne sa zväčšila a po prelete mestom začal balón z výšky asi 900-1100 metrov klesať k zemi. V tom čase klesajúci balón spozorovala hliadka vojenského útvaru. Tá ho sledovala až po jeho dopad na zem.
Na miesto dopadu okamžite prišli vojaci aj príslušníci VB, ktorí medzitým dostali hlásenie od majiteľa rodinného domu, kam spadlo telo Júliusa. Zdenka s dcérou boli pri dopade pri vedomí, no sťažovali si na bolesť. Obe boli okamžite prevezené do nemocnice v Myjave. O štyri dni Zdenka na následky ťažkých zranení zomrela. Po mŕtvych manželoch Štefečekových zostala dcéra Katka, ktorá jediná prežila.
- Ján Ondriaš
Foto: Archív ÚPN
