Krátko po polnoci 24. septembra 1982 v priestore slovensko-rakúskej hranice sa udial kuriózny, no takmer tragický prípad, ktorý však odhaľuje, aké spôsoby pohraničníci neváhali použiť.
Hliadkovací pes Pohraničnej stráže zavetril cudzieho človeka, ktorý však bol na vonkajšej strane poslednej zátarasy, t. j. medzi slovenským hraničným systémom a rakúskym územím. Hliadka ho vyzvala, aby zostal stáť. On však začal utekať smerom k územiu Rakúska, pretože k prechodu na rakúske územie mu už nič nestálo v ceste. Hliadka vystrelila varovný výstrel, ale on bežal ďalej. Pohraničníci potom spustili streľbu. V predbežnej správe o zadržaní dotyčnej osoby sa píše: „Osoba nereagovala ani na to a preto použila hliadka zbraň priamo proti narušiteľovi, bez kladného výsledku, pričom vystrelila celkom 88 kusov nábojov.“ Na človeka, ktorý nemal žiadnu zbraň a nikoho neohrozoval, pohraničníci vystrelili 88 striel! Našťastie neúspešne.
Pretože túto utekajúcu osobu už nemohli zastaviť žiadne zátarasy, je nepravdepodobné, že by hliadka strieľala jednotlivo. Na základe hlásenia sa dá takmer s istotou povedať, že na tohto človeka príslušníci pohraničnej stráže strieľali dávkou zo samopalov.
Omráčenie pažbou a lámanie rebier
Po neúspešnej streľbe sa členovia hliadky rozbehli za ním. Dobehli ho tesne pred rakúskou hraničnou líniou. Hoci nekládol nijaký odpor, omráčili ho pažbou zbrane. V správe sa doslovne píše, že „pre malý operačný priestor použila hliadka miernejších prostriedkov zbrane pažbou“!
Zraneného utečenca previezli do priestorov jednotky Pohraničnej stráže. Kým čakali na príchod lekára a spravodajského dôstojníka, nechali ho v bezvedomí ležať v aute! Lekár nariadil okamžitý prevoz do nemocnice na Kramároch. Lekárska správa o ošetrení pacienta však konštatuje, že okrem tržnej rany na hlave, ktorá vznikla úderom pažby, mal pacient aj sériovú zlomeninu šiestich rebier a z toho plynúci pneumotorax! Správa príčinu zlomených rebier ďalej nerozoberá. Sarkasticky možno povedať, že medzi miernejšie prostriedky, ktoré príslušníci pohraničnej stráže mohli použiť, patrilo aj zlomenie rebier. A možno by šesť zlomených rebier zodpovedalo veľkosti mužskej topánky.
Zatúlaný rakúsky občan!
S takýmto zranením by však nik nedokázal behať v noci po štátnej hranici. Dotyčná osoba si ho nemohla privodiť ani po zákroku, pretože bola v bezvedomí. Z toho vyplýva, že pohraničníci tomuto človeku museli zlomiť rebrá hneď potom, ako ho chytili.
Potom, ako sa tento človek prebral z bezvedomie, vyšlo najavo, že ide o rakúskeho občana! To vysvetľovalo, prečo sa nachádzal v blízkosti hraničnej línie z rakúskej strany. To však ešte nebolo všetko. Lekári tiež zistili, že ide o psychicky chorého človeka, ktorý sa náhodou zatúlal do priestoru hranice a v noci stratil orientáciu.
Generálna prokuratúra chráni neľudskosť pohraničníkov
Aj tento príklad spolu s mnohými ďalšími, o ktorých by sa dali napísať celé knihy, svedčí o tom, že príslušníci Pohraničnej stráže sa neraz uchyľovali až k zbytočnej brutalite, ba často až k tej poslednej možnosti ako definitívne a tragicky zastaviť ľudí pri ich pokuse o útek.
Na margo tohto príbehu si pripomeňme stanovisko Generálnej prokuratúry SR vo veci podnetov Ústavu pamäti národa z podozrení zo spáchania trestných činov proti ľudskosti. V stanovisku k jednému zo smrteľných prípadov sa generálna prokuratúra vyslovila, že zasahujúci príslušníci Pohraničnej stráže sa riadili vtedy platnými zákonmi a predpismi a utekajúce osoby nemali v hraničnom pásme čo robiť, keďže o následkoch, ktoré ich pri nedovolenom pokuse o prekročenie hranice čakali, sa mohli dozvedieť z výstražných tabúľ umiestnených pred hraničnou líniou!
-
Ján Ondriaš
