V nedeľu Americká filmová akadémia odovzdávala Oscarov. Pre filmových fanúšikov to bol sviatok. Pre priaznivcov slovenského filmu dôvod na zamyslenie.
Na tému slovenský film sa toho napísalo neúrekom. O zákernej privatizácii Koliby, pretrhnutej kontinuite, nedostatku financií, o nezáujme divákov. Má to však jeden háčik. Napriek spomínanej mizérii, slovenský film žije!
Ak teda u nás filmy navzdory nepriazni osudu vznikajú, aké vlastne sú? Prečo sa o nich tak málo hovorí? A prečo majú takú nízku návštevnosť?
Keď zhrnieme to, čo sa za uplynulých dvadsať rokov urodilo v hranej tvorbe, dostaneme smutný výsledok. Prvá dekáda demokracie nasmerovala našich filmárov k zobrazovaniu jej vonkajších javov. Na programe bol organizovaný zločin, drogy a prostitúcia. Neskôr sa začali riešiť otázky menšín akéhokoľvek druhu: od homosexuálov, až po utečencov z krajín bývalého Sovietskeho zväzu a Juhoslávie. Potom prišlo obdobie frustrácie. Rozklad rodiny a medziľudských vzťahov. Ten, čuduj sa svete, sa takmer výlučne odohrával vo veľkomestskom prostredí Bratislavy. Do módy prišli pokryteckí zbohatlíci, majitelia reklamných agentúr a bezcharakterné zlatokopky. A samozrejme ich deti. Mladá, vykorenená generácia bez perspektívy. Petržalské geto, nezamestnanosť, hazard, drogy, voľnosť mravov, vraždy a samovraždy. Pochmúrny obraz súčasnosti, sem-tam spestrený nejakým Jánošíkom, alebo Báthoričkou. Tak možno, s malými výnimkami, zhrnúť uplynulých dvadsať rokov slovenskej kinematografie.
Čo neviem pochopiť, je fakt, že naši tvorcovia sa neradi vracajú do minulosti. Hoci aj do tej nedávnej. Českí filmári dokázali z nej vyťažiť ozajstné poklady. U nás vznikli sotva tri filmy, ktoré sa pokúšajú vyrovnať s tým, ako sme žili pred rokom 1989. Vytvoriť na Slovensku filmovú komédiu je rovnako nepredstaviteľné, ako zostrojiť raketoplán. A nakrútiť divácky úspešnú rozprávku bude asi pod úroveň našich tvorcov.
Slovenskí filmári akoby sa rozhodli ignorovať všetky žánre a obdobia. Namiesto toho sa urputne snažia zobrazovať súčasnosť. Na tom by nebolo nič zlé, keby to nerobili povrchne a bez hlbšej znalosti problémov. V tom sa naši filmári začínajú podobať na našich politikov. Odtrhnutí od reálneho života, uzavretí vo vlastnom videní sveta. Aj preto má pri sledovaní typického slovenského filmu zo súčasnosti divák pocit, že žije v krajine, kde nikto nie je normálny.
Ako vždy existuje výnimka, ktorá potvrdzuje pravidlo. Vlaňajší autorský film Zuzany Liovej „Dom“. Na prvý pohľad skromné dielo, ktoré vypovedá o živote slovenskej rodiny viac ako rozsiahla sociologická štúdia. Odohráva sa na Kysuciach a nenájdete v ňom drogy, sexuálnych deviantov, závislosti ani násilie. Je to príbeh, kde sa všetci majú radi, poctivo pracujú a chcú byť k sebe dobrí. A napriek tomu sa im to nedarí. Ak ste ho ešte nevideli, odporúčam. Snáď si aspoň trochu opravíte mienku o našom súčasnom filme.
- Rasťo Piško
