Dokumentarista, ktorý by chcel pripraviť dokument o dvadsiatich rokoch cirkvi v samostatnej Slovenskej republike, môže (alebo musí?) počítať s výberom z obrovského množstva záberov.
Sviatočná cirkev ornamentov
Hoci sú cirkvi spájané viac s duchovným svetom a preferujú to, „čo nie je očiam viditeľné“, v štartovacom období samostatného Slovenska sa predvádzali bez väčšieho ostychu. Hierarchovia v plnej paráde asistovali pri štátotvorných rituáloch. Pomáhali uvádzať do úradov. Zhromaždeniam, výročiam a spomienkam dodávali vznešenosť. Nešetrili podanými rukami. Prijímali pozvanie k prípitku od premiérov i prezidentov.
Nešlo iba o rituálne akty, v ktorých sú viac ako doma. Príležitostne podpisovali nielen deklarácie, ale aj striktne vecné dohody, ktorými získavali pre „svoju“ cirkev potrebný priestor, prípadne nové výhody a možnosti.
Okrem týchto reklamne farebných záberov sú k dispozícii aj obrázky menej kolorované. Pri niektorých epizódach by sa dokumentarista musel dokonca uspokojiť len s výpoveďami aktérov bez obrazovej kulisy. V typickom dokumentaristickom šere by prehovorili vcelku neznámi aktivisti nových hnutí a spoločenstiev. Pred kamerou by sa vystriedal kňaz trnavskej arcidiecézy Marián Prachár, ktorý si dovolil vydať knihu venovanú podivným spôsobom „vládnutia“ arcibiskupa Sokola, s jeho „odídeným“ nástupcom Róbertom Bezákom.
Decentne - a možno až intelektuálsky nezrozumiteľne - by niečo „prihodili“ teologickí priekopníci, ktorí mali problém s vydaním vlastných učebníc. Na tému „libri prohibiti“ (a k tomu časopisy prohibiti) by mohol až neznesiteľne dlho rozprávať prešovský vydavateľ Michal Vaško. Priamo z terénu by zadychčaní dobehli charitatívni preborníci: o miesto pred kamerou by sa musel podeliť progresívny Srholec so svätým altruistom zo Žakoviec.
Mýty a ilúzie
Úvodná mystifikácia s dokumentom len ukazuje, ako táto téma presahuje bežné možnosti skúmania. Z jednohodinovej dokumentárnej fresky sa nakoniec stane séria viacerých, lebo presne tak dopadne každý pokus zadefinovať príbeh väčšinovej cirkvi v súžití s novým samostatným štátom.
Na jednej strane ide o skutočné spolužitie s novou republikou, jej politickými garnitúrami a ambíciami. Popri tom však nemôžeme ignorovať cirkev s jej „internou“ atmosférou, modernizujúcou sa a súčasne sa brániacou zmenám, novou a staromódnou súčasne, kde-tu odvážnou, ale ešte viac úzkoprsou, nepríjemnou voči svojim a egoistickou pri presadzovaní vlastného prospechu. Tento príbeh má svoje konkrétne epizódky s presnými súradnicami a postavami, ale aj akúsi principiálnu líniu, ktorá sa postupne rozvíja bez presného ohraničenia prípadných evolučných zmien.
Je to príbeh viacnásobných pokušení. Prvým pokušením bolo „pozvanie“ prispieť k znovuzrodeniu mýtu. Napríklad toho o tisícročných túžbach národa. Alebo o kresťanstve ako miazge a prirodzenej súčasti národného života. Alebo obnovenej túžby po spojení oltára s trónom (hoci sa jeho nájomcovia už vozia vo vládnych bavorákoch a nemodlia sa po latinsky, vlastne ani po slovensky). A mýtu o slovenskej jedinečnosti vo svete úpadku či potrebe chrániť sa infekcii (a menej šilingom, markám či eurám) zo západnej Európy.
Tí, ktorí pozerali na cirkev s očakávaniami, sa nechali omámiť – ak nie mýtmi iného druhu, tak ilúziami a naivitou… Čakali napríklad, že k vnútornému presvetleniu cirkvi stačí generačná výmena. Mysleli si, že jediným fundamentom kresťanskej cirkvi musí byť výlučne služba a nezištnosť, nie skupinové sebectvo a politický pragmatizmus. Všetko vsadili na exkluzívnu kartu oslobodenia falošne dúfajúc, že reálny socializmus bol jediným ohrozením.
Pragmatizmus v posvätnom balení
Otvorenou otázkou naďalej zostávajú dôvody konfliktu, do ktorého sa časť cirkvi dostala s mečiarovskou garnitúrou. Bolo by krásne, keby skutočným dôvodom bola skutočná principiálna a mentálna priepasť medzi cirkvou a touto mocou. Pavol Židek sa nad tým zamýšľal vo svojom texte ešte v roku 1995. Jeho diagnóza bola neľútostná. Na „neútešnom stave slovenskej občianskej spoločnosti“ má svoj podiel aj kresťanstvo v podtatranskom vydaní.
Ľudia sa vo svojej dôvere Mečiarovi riadili zvláštnou formou prvobytnej intuície. Táto intuícia je prameňom náboženského životného štýlu. Analogicky k paternalizmu uskutočňovanému v cirkvi ľudia hľadali „otca“ aj v politickom zmysle.
Konflikt jednej časti cirkevných predstaviteľov s mečiarizmom mal viaceré podoby. Čiastočne sa jednalo o „estetické“ nedorozumenie. Moc sa uskutočňovala príliš vulgárne a nahlas. Pokiaľ by spôsoby boli jemnejšie, k stretu by azda vôbec nedošlo. Ľudová strana podporujúca slovenský konzervativizmus by si užívala podporu aj zo strany cirkvi.
Cirkev niekoľkonásobne nevyužila možnosť stať sa v tom najlepšom zmysle slova vyrušujúcou súčasťou občianskej spoločnosti. Bola ochotná ísť do akcie, ale prevažne pre vlastné záujmy. Rezignovala na modernizačnú úlohu. Sústredila sa na udržiavanie stavu, v ktorom nepríde o svoje privilégiá a konformnú podporu v širokých vrstvách spoločnosti.
Cesta od rituálnej istoty k existencii pripravenej na riziká bude ešte dlhá.
- Ľubomír Jaško
