V rámci veľkej európskej témy prinášame podstatnú časť článku španielskeho politológa Josého Ignacia Torreblancu, ktorý pripomína, že máme dosť dôvodov byť hrdí na Európu a na udelenie Nobelovej ceny mieru. Na pochopenie toho odporúča pripomenúť si príbeh európskych hraníc - od hraníc, ktoré Európu rozdeľovali a priniesli aj mnohé obete, k hraniciam, ktoré sú už len symbolické, svedčia o demokracii a zaručujú európsky mier.
Hranice, ktoré miznú, hrdzavejú, upadajú do zabudnutia. Hranice, ktoré sú opustené. Hranice, na ktoré si už nikto ani nespomenie. Táto úžasná séria fotografií (Valerio Vincenzo: “Borderline”, pozn.) svedčí o tom, prečo Európska únia získala Nobelovou cenu mieru. Zároveň aj o tom, že napriek existenciálnej kríze, ktorú do seba ponorená Európa práve prežíva, máme my Európania viac než dosť dôvodov oslavovať.
Hranice včera a dnes
Aby sme sa o tom presvedčili, stačí sa na okamih zamyslieť nad týmito hranicami, ktoré sa dnes zdajú smiešne a ktoré nám pripomínajú minulé časy, ale aj nad hranicami, ktoré stále ešte existujú. Stačí sa na chvíľu zamyslieť nad dlhočizným múrom, ktorý Spojené štáty postavili na svojej južnej hranici. Ale je tu aj múr, ktorý postavil Izrael. Nehovoriac o hraniciach medzi oboma Kóreami, s automatickými nástražnými systémami a s celou armádou v bojovej pohotovosti ako nepochopiteľným pozostatkom studenej vojny. Tieto tri hranice, rovnako ako mnohé iné, ktoré ešte stále existujú, sú jednoducho pomníkmi neúspechu, oslavou hlúposti, zhmotnením neschopnosti ľudských bytostí žiť vedľa seba v pokoji a mieri napriek rozdielnemu pôvodu, hodnotám a politickému či náboženskému presvedčeniu.
Takí sme boli aj my Európania. Tieto zdanlivo nevinne vyzerajúce hraničné kamene, tabule a deliace čiary sú svedkami miliónov mŕtvych i tranzitov miliónov utečencov a vyhnancov a sú pokropené krvou státisícov mladých ľudí, ktorí položili život pri obrane týchto hraníc.
Pamäť a spomienka
Tabule môžu byť zhrdzavené, nie však naše spomienka. Staršia generácia dobre vie, o čom je reč, pretože ona sa hrala na ruinách toho, čo historici nazývajú „veľká európska občianska vojna“, t. j. na ruinách konfliktu, v ktorého jadre proti sebe stáli v rokoch 1870 až 1945 Nemecko a Francúzsko. Konfliktu, ktorý priniesol dve svetové vojny. Ale aj nasledujúce generácie si dobre pamätajú, ako vyzerala Európa rozdelená na dve časti „železnou oponou“, ako ju nazval Churchill.
Dnes sa nám pri spätnom pohľade môže zdať ešte prekvapujúcejšie, že všetkým tým demokraciám združeným v Európskom spoločenstve, ktoré spájali nielen politické hodnoty a hospodárske systémy, ale zaviazali sa tiež bojovať bok po boku v Organizácii Severoatlantickej zmluvy, trvalo povalenie hraníc, zjednotenie meny a zrušenie hraničných kontrol tak dlho. Dnešní mladí ľudia, ktorí sa narodili v slobodnej Európe po páde múru, berú voľný pohyb cez hranice i euro ako úplnú samozrejmosť. Ale svet sa neriadi rovnakými kritériami.
Alsasko a Lotrinsko, Gdansk, Sudety či Dunaj, ktoré kedysi geopoliticky rozdeľovali Európu, už dnes predstavujú len historické medzníky. Európania napriek všetkým svojim problémom zažívajú niečo podobné – azda ešte lepšie – ako „Pax Romana“, ktorému sa Európa (a severná Afrika) tešila v období medzi nástupom cisára Augusta roku 27 pred n. l. a smrťou Marka Aurélia roku 180. Ale s tým rozdielom, že „romanizácia“sa uskutočnila krvou a mečom proti vôli vtedajších európskych národov, zatiaľ čo „Pax Europea“ sa podaril dosiahnuť pokojne cestou práva, demokracie a rešpektovania identity národov.
Je dôležité si uvedomiť, že hranice nezanikli ani nezmizli prirodzenou cestou. Berlínsky múr padol, pretože to tak chceli obyvatelia východného Nemecka, ktorí síce nemohli hlasovať rukami a hlasovacími lístkami, ale hlasovali nohami a odchádzali žiadať o azyl na západonemecké veľvyslanectvo v Budapešti a Prahe. A tiež vďaka vízii niektorých vodcov, ako napríklad maďarského ministra zahraničných vecí Gyulu Horna, ktorý sa osobne pustil do strihania ostnatého drôtu na maďarsko-rakúskych hraniciach. To napokon tiež prispelo k pádu východonemeckého režimu, ktorý už nedokázal zastaviť davy východonemeckých občanov na ich ceste za slobodou.
Hrdosť na Európu
Dnes už nik nemá v rukách nožnice a niekdajšie hraničné tabule už dávno zmizli. Aj toto vysvetľuje, prečo sú dnes Európania niekedy vnímaní ako spupní, keď cestujú po svete a poučujú druhých, ako by sa veci mali robiť. Treba priznať, že do istej miery je táto kritika oprávnená. Ale zároveň treba povedať, že hrdosť na Európu je legitímna. Pretože aj napriek všetkým ťažkostiam tento osvietený projekt v Európe stále žije. Keď Immanuel Kant hovoril o „večnom mieri“ medzi národmi, načrtol niečo veľmi podobné tomu, čo dosiahla Európska únia.
Často sa objavuje kritika, že Európa sa stala vo svetovom meradle irelevantným hráčom. Táto kritika je do istej miery oprávnená. Ale ak bezvýznamnosť spočíva v zrušení hraníc medzi štátmi a rozdielov medzi ľuďmi, je to vznešený cieľ, ktorý by mohli nasledovať všetci.
(Titulok a medzititulky: red)
