Hoci bola židovská komunita v Zlatých Moravciach relatívne malá, počet členov sa menil od sčítania k sčítaniu a kolísal medzi 450 až 530. Strastiplný príbeh rodiny Feldmannovcov, ktorá prežila holokaust, nebol jediný. Podobne silný je aj príbeh rodiny Steinerovcov.
Ich prvá generácia sa do Zlatých Moraviec prisťahovala koncom 19. storočia. Usadili sa priamo v meste a otvorili si obchod s textilným tovarom. Syn Vojtech, jedno z 8 detí, pomáhal otcovi v obchode, ktorý sa nachádzal v Malej uličke pri potoku. Neskôr obchod po otcovi prevzal. Oženil sa a s manželkou Irenou mali dvoch synov: Jossiho (Eugena, 1936) a Róberta (1940). Rodina žila pokojným životom. Prvé problémy nastali hneď v roku 1939, keď sa v meste začali prejavovať protižidovské nálady. Raz sa stalo, že do obchodu vošiel vojak a Vojtechovi sa vyhrážal slovami: „Ty smradľavý Žid, tento obchod bude zakrátko môj!“ Steiner ho chytil za golier, vzal mu dýku a vyhodil ho na ulicu.
Vo februári 1942 sa predstavitelia Slovenskej republiky dohodli s nacistickým Nemeckom o vyriešení „problému“ so Židmi, ktorí po tom, čo ich štát obral o majetok prostredníctvom likvidácií a arizácií, boli pre republiku príťažou. Ministerstvo vnútra nariadilo uskutočniť súpis židovského obyvateľstva a ich zadelenie do kategórií A, B a C (tzv. abc zoznamy). Na základe zoznamov začali v marci 1942 deportácie. Na deportačnom zozname sa ocitli aj Steinerovci.
Vojtech mal v meste kamaráta, ktorý ho okamžite varoval, že on i jeho rodina budú musieť na ďalší deň nastúpiť do dobytčích vagónov. Rodina musela konať rýchlo. Cennosti a šperky zverili susedom. Zbalili si najnutnejšie veci, ktoré potom ukryli do kočíka, do ktorého posadili mladšieho syna Róberta. Podvečer prešli k cintorínu na kraji mesta. Tam ich už čakal taxík, ktorý ich odviezol do Maďarska. V Budapešti ich prichýlila Vojtechova sestra. Jej muž vlastnil továreň na topánky, kde zamestnal aj Vojtecha.
V Zlatých Moravciach po rodine vyhlásili pátranie, ktoré rozšírili aj do Maďarska. Zakrátko zavítala polícia aj do továrne, kde Vojtech pracoval. Kým policajti čakali v dielni, kým im prinesie doklady, ušiel im zadným východom.
Onedlho sa mu podarilo otvoriť si obchod s predajom a opravou ruksakov. Tajne v ňom zamestnával aj šesť Židov zo Slovenska.
Keď v marci 1944 nemecké vojská obsadili Maďarsko, rodičia poslali svoje deti Jossiho a Róberta kvôli bezpečiu do Békescsaby k ďalšej rodine. V júni 1944 tu však bola veľká protižidovská policajná razia. Zatkli všetkých Židov v meste a zavreli ich do tabakovej továrne (geta). Otec tajne poslal deťom do tábora odkaz, aby sa za každú cenu vyhli sčítaniu. Pri sčítaní sa preto obe deti ukryli v drevených latrínach, čím si zachránili život. V dňoch 24. a 26. júna bolo tritisíc Židov z továrne vyvezených do Osvienčimu, kde drvivá väčšina zahynula v plynových komorách. Obom deťom sa podarilo vrátiť do Budapešti k rodičom.
Keď sa v októbri 1944 v Maďarsku dostala k moci fašistická Strana šípových krížov, Steinerovci sa tajne vrátili na Slovensko. Uchýlili sa na Myjave v dedine Krajné u rodiny Jána Mozoľáka. Dom Mozoľákovcov bol na výhodnom mieste na kopci na okraji dediny, takže už z diaľky bolo dobre vidieť, kto sa blíži. V pivnici postavili umelú stenu a vyhotovili tajnú miestnosť. V tejto miestnosti s rozmermi 5 x 2 metre sa tiesnilo deväť ľudí, ktorých s okolitým svetom spájal iba malý otvor, cez ktorý im domáci podávali strava. Keď sa blížilo nebezpečenstvo (Nemci, vojaci, alebo iní podozriví ľudia), niekto z domácich trikrát zaklopal na podlahu. Keď nebezpečenstvo pominulo zaklopali raz.
Koncom roku 1944 sa Nemci usadili na dlhší čas aj v dome Mozoľákovcov. Pre ukrývajúcich sa Steinerovcov to znamenalo smrteľné nebezpečenstvo. Nielenže museli byť celý čas ticho, ale domáci im ani nemohli nosiť do pivnice potraviny. Gazdiná preto ukryla niekoľko varených zemiakov v ponožke, ktorú dala do vedra, ktorým sa kŕmili ošípané. Ponožku im potom tajne prestrčila cez pivničný otvor. Za celý čas ich Nemci neobjavili.
Keď Nemci dom opustili, Mozoľákovcom sa minuli aj peniaze, ktoré im pôvodne Steinerovci dali na nákup potravín. Riešením boli rodinné šperky, ktoré rodina zverila ešte pred náhlym odchodom zo Zlatých Moraviec susedom. Cesta do Zlatých Moraviec však bola veľmi riskantná. Mozoľákovci preto obliekli Vojtecha Steinera s manželkou Irenou do myjavských krojov a zaobstarali im falošné doklady. Tak sa manželia Steinerovci vydali začiatkom januára 1945 do Zlatých Moraviec po šperky. Do mesta vošli večer, aby stretli čo najmenej ľudí. Gestapo sídlilo v budove školy a pátralo po ukrývajúcich sa Židoch a partizánoch. Keď Steinerovci prichádzali k domu svojich pôvodných susedov, na Námestí Andreja Hlinku pred kostolom videli na telegrafnom stĺpe obesených dvoch mužov. Boli to Jozef Hudec z Kozároviec (umučili ho príslušníci Gestapa) a Ľudovít Miloš. Manželom sa podarilo nenápadne dostať k svojim bývalým susedom. So šperkmi sa potom vrátili do Krajného k Mozoľákovcom, kde sa ďalej ukrývali a kde sa aj dočkali oslobodenia.
Z úkrytu vyšli symbolicky na Veľkú noc 1945. Židovský sviatok Pesach, ktorým si Židia pripomínajú odchod z egyptského zajatia do prisľúbenej zeme, znamenal vyslobodenie aj pre rodinu Steinerovcov. Istý čas po návrate do rodného mesta sa synovia Jossi a Róbert presťahovali do Izraela. Jossi Steiner sa však vrátil na Slovensko a dnes pôsobí ako rabín v Košiciach. Práve jeho pričinením rodina Jána Mozoľáka získala vyznamenanie Spravodlivý medzi národmi, ktoré štát Izrael udeľuje všetkým nežidom, ktorí prispeli k záchrane Židov pred holokaustom.
-
Ján Ondriaš
