Spisovateľ, básnik, surrealista, filmár a dramaturg Albert Marenčin k svojim deväťdesiatinám dary nielen prijímal, ale jeden sa rozhodol sám venovať čitateľskej obci. Pomohol mu pri tom jeho syn – vydavateľ.
To, že táto „memoárová záležitosť“ zostala v rodine, vôbec neznehodnocuje hodnotu Marenčinových spomienok. Nakoniec je pri svojom spomínaní diskrétny a taktný. Nepredáva lacno tajomstvá z rodinnej kroniky. S väčším zanietením rozpráva o filmovej tvorbe či slovenskej (občas česko-slovenskej) kultúrnej obci a jej aktéroch.
Spomienkové knihy, ktorými práve vydavateľstvo Marenčin PT v ostatnej dobe pravidelne zásobuje čitateľov, majú čosi spoločné. Ani nie tak samotné knihy, ako ich autori so svojimi životmi zasadenými do slovenského 20. storočia. Väčšine bránila v rozbehu a realizácii talentu obmedzenosť politického režimu. Tak ako sú smutnou samozrejmosťou trezorové filmy a zakázané knihy po roku 1968, s rovnako vysokou pravdepodobnosťou si prešli fázou nadšenia pre nový spoločenský poriadok. S rozličnou intenzitou vnútorného sklamania postupne korigovali svoje sny o krajšom svete.
Marenčin prišiel po vzniku Slovenského štátu do Bratislavy ako presvedčený komunista. Prežil krátky partizánsky príbeh a koniec vojny ohlasovaný košickými zvonmi označuje za „zázračnú hudbu“.
Bezpochyby veľmi formujúcim obdobím bol pre mladého Marenčina študijný pobyt v Paríži. Vďaka štipendiu francúzskej vlády sa opájala kultúrnym mestom, ktoré ho bláznivou rýchlosťou menilo zo zakríknutého chlapca z okraja Európy na sebavedomého intelektuála. Paríž pre Marenčina znamená aj intenzívne stretnutie s kinematografiou.
Tvorivosť, fantázia a slobodomyseľný duch – týmto všetkým ho infikoval parížsky Montmartre – boli potom v častom konflikte s ideologickou strnulosťou. Marenčin sa vrátil domov vo chvíli, keď mnohí iní vlasť opúšťali. „Krásne parížske rôčky sa zrazu ukázali ako medzník, neprekročiteľná hranica dvoch historických etáp a dvoch svetov, a ja som si pripadal ako pašerák pokúšajúci sa prepašovať cez tú fatálnu hranicu kontraband všetkého, čo som si v stom starom svete nahonobil.“
Pokračovanie Marenčinovej dráhy je neustálym potvrdzovaním jeho mnohostrannosti proti obmedzeniam všetkého druhu. „Zlaté šesťdesiate“ boli nadýchnutím pred obdobím zadržaného umeleckého dychu.
Ešte niečím sú spomienky slovenských umelcov zaujímavé. Stačí jeden z nich, aby sa čitateľ stretol so všetkými ostatnými. Hoci kde-tu cítiť nejasné averzie, zo súčasného pohľadu ide o pomery takemr až romantické. Umelecká obec vyzerá byť skutočnou komunitou na rozdiel od rozhádanej triedy egomaniakov, ktorú registrujeme dnes.
Slovenský surrealista vytvára koláž osobných spomienok a hodnotení Dominika Tatarku, Juraja Mojžiša, Jána Roznera, Leopolda Laholu, Ela Havettu, Juraja Špitzera a niektorých ďalších. Pri Tatarkovej storočnici je práve čítanie o ňom zaujímavé. Marenčin odmieta jednostranné a zjednodušujúce interpretácie Tatarkovho života a tvorby. Hlavným menovateľom jeho osobnosti bola viera – nie v náboženskom zmysle, ale ako pevné presvedčenie a zložka ľudského myslenia. U neho sa spájala s ideálmi lásky a spravodlivosti.
Sen je druhý život a spomienky tretí, dodáva Albert Marenčin. A po kúskoch si ho zapisuje.
-
Ľubomír Jaško
