Po krátkom pôsobení v Československej televízii emigroval do Kanady. S požičaným fotoaparátom začal fotiť pre redakciu jedných menších novín. Aj takto sa začína hviezdna kariéra. Jeho fotografie majú poväčšine jednoduchú kompozíciu, sú však výstižné. S manželkou žije v Los Angeles a pracuje pre francúzsku tlačovú agentúru AFP. Fotograf Joe Klamar.
Pracujete pre agentúru AFP. Aký je Váš vzťah k médiám?
Som súčasťou médií, napriek tomu by som radšej bol len fotograf amatér, ktorý si môže slobodne ísť, kedy chce a kam chce fotiť pre radosť. Myslím si, že média sú potrebné a pomáhajú informovať, aj keď na druhej strane dokážu, možno i nechtiac, aj ublížiť. Či už je to strata súkromia známych osobností, alebo len tým, že reportér si neurobil svoju robotu dobre. Som súčasťou médií, ale nejako si to nepripúšťam. Mám sa za fotografa.
Vaše fotografie sú „iné“, jednoduché a predsa mimoriadne zaujímavé. Čo bolo prvotným popudom hľadania si vlastnej cesty?
Nemal som súrodencov a vyrastal som v podstate na samote. Aj keď Jasná bola cez zimnú sezónu plná turistov, obdobia medzi sezónami boli smutné. Kamarátov nás tam bolo pár, aj to na kilometre vzdialených. Väčšinou som sa túlal po lesoch a kopcoch sám a predstavoval si tam indiánov, ľudí, vojakov a neviem ešte čo a koho – po tom, čo som sa dočítal v knihách, ktoré som denne čítal. Tam by som videl nejaký obrazový základ. Keď som mal šesť rokov, otec mi požičal Flexaret a nafotil som svoj prvý film. Keď som videl tie fotky, tak som sa nevedel dočkať, kedy to môžem skúsiť znovu. Neskôr som si kúpil Zenit E a tak to išlo ďalej. Vždy ma fascinoval fotoaparát ako taký. A samozrejme aj filmová kamera. Dodnes mám ruskú kameru 8 mm.
Možno preto, že som veľa čítal a málo písal, aj keď ukecaný som bol vždy, ale nikdy som asi nepovedal nič rozumné, tak som sa snažil a snažím dostať zo seba nejakou formou to, čo preciťujem alebo čo ma viac zaujme.
To, že som sa snažil fotiť inak, bolo viac menej na začiatku preto, aby si to niekto všimol. A potom mi to nejako ostalo.
V roku 2009 ste s pamätným záberom prezidenta Obamu a sochy prezidenta T. G. Masaryka získali hlavnú cenu na Czech Press Foto. Medzinárodná porota vybrala vašu fotografiu z viac ako 4300 prihlásených fotografií od viac ako 280 autorov. Fotografia obletela celý svet, objavila sa na titulných stranách najznámejších denníkov.
Určite som sa veľmi tešil, že sa mi dostalo také uznanie, ale v zapätí som pocítil aj nervozitu, či som si to naozaj zaslúžil a či niekto iný nebol ukrátený. Beriem to ako takú lotériu, pretože fotografov je veľa a súťažných fotiek ešte viac a vyhrať môže len jeden, takže to nie je fér. Myslím si, že všetci, čo tam fotografie posielajú, si zaslúžia byť ocenení. Keď pozerám hokej, futbal či box, vždy držím palce tomu slabšiemu. Neviem prečo, ale od detstva je to tak. My sme s kolegami kamarátmi na túto tému debatovali veľakrát a vlastne posielame fotky do súťaže akoby na festival, potešiť sa z toho, že si spoločne takto urobíme ročnú inventúru vlastnej tvorby.
Pracovať vo veľkej spravodajskej agentúre je zrejme samý stres a zhon.
Určite je pre mňa veľkou cťou, že môžem byť súčasťou takejto renomovanej firmy, fotiť po boku úžasných fotografov a často byť súčasťou rôznych tímov, kde sa dá naozaj veľa priučiť a zažiť.
Ešte keď som fotil v mojich začiatkoch v Kanade, tak mi neraz udreli do očí fotky na stránkach takých časopisov ako Time a iných, kde bolo pod fotkou napísané AFP. Tie fotky boli často naozaj niečím iné, možno tvorivejšie, alebo mali dušu. Tým nechcem povedať, že konkurencia ako Reuters a AP mali horšie fotky, to nie, akurát tie od AFP boli v niečom iné. A to som fakt ani len nesníval, že raz budem pre nich fotiť. Keď som začal pre nich pracovať, zistil som, že v čom to bolo. Francúzi, známi svojou tradíciou umenia, mi nikdy nekládli nejaké prekážky, čo sa týkalo tvorivosti.
Samozrejme, fotograf si musí urobiť svoju štandardnú robotu tak ako treba. Ale keď niečo vymyslí ako bonus, čo sa vymyká tradičnej novinárskej fotke, tak vás za to neskritizujú, ale naozaj sa tešia s vami. Ďalej napriek tomu že je to obrovská globálna firma, vždy tu panovala dobrá rodinná atmosféra, takže máte pocit istoty a o to dôkladnejšie sa dá venovať robote.
Ste aj manažér, šéfreportér v AFP.
V Európe, konkrétne vo Viedni som toho manažoval viac a veľmi mi pomáhala naša asistentka, ktorá po mojich telefonátoch a pár mailoch dokázala zabezpečiť letenky, hotely, akreditácie a podobné záležitosti spojené s konkrétnym asignmentom. Okrem toho sme zadelili úlohy fotografom, aj keď oni už vedeli automaticky, čo robiť a čo nie. Väčšinu času som strávil v aute, v lietadle, alebo na podujatiach, plánoval som si cesty od jedného týždňa, až do jedného mesiaca. Potom som sa vrátil domov na Liptov oddychovať jeden, dva týždne alebo koľko sa dalo. Niekedy som bol na cestách aj tri mesiace, inokedy za päť dni v piatich štátoch.
Tu v Los Angeles to také hektické nie je. Je to dané aj časovým pásmom, lebo sme poslední, čo tie fotky posielame, a okrem toho tu fotíme entertainment, čiže zábavný priemysel. Je neuveriteľné a nepredstaviteľné to množstvo filmových premiér a červených kobercov, kde sa pretŕčajú známe osobnosti. Popri tom nejaké športy, žánrové fotky, sem-tam spravodajstvo. Mňa tie koberce veľmi nebavia, to musím priznať, ale viem že to firme zarobí veľké peniaze. Fotograficky je to ukrutná nuda, absolútne netvorivá činnosť. Musíte každého odfotiť trikrát: hlava, od pol pása a celú postavu. Pripadám si ako vo fabrike.
Bežne taká premiéra začína okolo piatej popoludní a poväčšine v Hollywoode, zhruba sto metrov od môjho domu. Tam tie dve hodiny odtrpím, potom domov a rýchlo poslať 50-100 fotiek známych tvári, čo mi zaberie ďalšie dve hodiny. Výnimkou sú napríklad Grammy, Oscary a podobne, kde sa tomu venujeme viacerí fotografi a máme editorov, ktorí to editujú priamo na mieste. Oscarov fotíme týždeň.
Sem tam idem fotiť NBA, alebo box v Las Vegas a iné športy. Pre mňa je dobré, že väčšinou fotím v LA. Tak môžem byt večer doma s rodinou a to je komfort, ktorý som v Európe nemal.
Ako relaxujete?
Neviem, či je to práve oddych prísť z fotenia filmovej premiéry a potom si zapnúť film na netflixe. No väčšinou je to nejaká dobrá hudba, film a vyhľadávanie na internete. Naposledy som si prečítal Hrabalovu Príliš hlučnú samotu. Občas si prečítam niečo zo Starého zákona.
- Marián Luha
(Foto: Archív J.K.)
