Dnes sa na Slovensku často stretávame s pesimizmom, ktorý pramení zo všeobecného znechutenia zo súčasnej situácie. Stretávame sa dokonca aj s prirovnaniami k chudobným krajinám. Ak by sme sa však pozreli do skutočne chudobnejších krajín, ktoré sa ani nemusia nachádzať na inom kontinente, názor by sme rýchlo zmenili.
Pravdepodobne som v menšine, ale dovolenka v Chorvátsku ma neláka. Paríž, Londýn či Barcelona sú preplnené turistami. Zaplatiť stovky eur za to, že ma cestovná kancelária odvezie do hotela v Turecku, kde väčšinu času ležím pri bazéne, mi pripadá divné. A koniec koncov všetko to stojí nemalé peniaze. Po tom, ako som precestoval Škandináviu, Rusko či Ukrajinu, rozhodol som sa pre bizarnejšiu dovolenku. Vydal som sa z Bratislavy cez Maďarsko a Rumunsko k nepoznanému Moldavsku.
Cestou cez Rumunsko
Po niekoľkohodinovej ceste maďarskou pustou náš autobus konečne dorazil na rumunské hranice. Ľahko ich rozoznáte nielen vďaka zmenenému koloritu Karpatských hôr, ale aj vďaka konským záprahom miestnych Rómov. Sprevádzali ma celou cestou.
Na jar tohto roku spravodajská stanica France 24 vysielala reportáž o rumunskej žobráckej mafii. V pamäti mi ostala zmienka o „hlavách rodín“, ktoré zbierajú vyžobrané peniaze od detí v uliciach Paríža či Londýna. Dediny, ktoré som videl blízko historického mesta Kluž, tejto reportáži dodali nový rozmer. V dĺžke asi pätnástich kilometrov sa nachádzajú gýčovité paláce miestnych vajdov, ktoré sa predbiehajú v počte vežičiek. Keď sa na to pýtam mojich hostiteľov, prikývnu a hovoria, že od vstupu Rumunska do Európskej únie sa takéto stavby objavujú po celej Transylvánii. Pod oknami honosných palácov sa medzitým premávajú ľudia na vozoch so záprahmi koní ako v stredoveku.
Nájom bežných obyvateľov Rumunska tvorí asi polovicu ich výplaty. Hypotéku si berie minimum ľudí. Samostatný byt si mladí ľudia dovoliť nemôžu. Oproti tomu v severozápadnej štvrti Bukurešti nájdete honosné vily a domy bohatej časti obyvateľstva.
Chudobné Moldavsko
Po niekoľkých hodinách v moldavskej „maršrutke“ som sa nakoniec dostal do Kišiňova, hlavného mesta krajiny, ktorá pred niekoľkými rokmi predbehla Albánsko v rebríčku najchudobnejších štátov Európy. Čoskoro mi bolo jasné prečo.
Socialistická architektúra je prítomná všade. Historickú časť hlavného mesta zničilo zemetrasenie roku 1940 a bombardovanie nemeckou armádou. Po vojne sa komunistická strana rozhodla prestavať mesto podľa nového vkusu. Pozitívom je asi len množstvo zelene a parkov. Chodníky zväčša „zrástli“ so zemou a celé mesto pripomína Petržalku z konca osemdesiatych rokov. Budovy mimo centra vyzerajú na spadnutie. Na predmestiach sa túlajú svorky psov. Dopravné zápchy sa začínajú skoro ráno a trvajú až do večera.
Stredná vrstva tu prakticky neexistuje. Priemerný plat v najbohatšom meste krajiny je 262 eur.
Jediným útekom je moldavský vidiek plný viničov a histórie siahajúcej do čias Rímskej ríše. Ak ste v Moldavsku, nemôžete si nechať ujsť exkurziu do vinární ako Cricova alebo Milesti Mici a ich kilometre dlhých podzemných pivníc, ale ani návštevu dvetisíc rokov starého komplexu kmeňových pevností či kláštorov Orchei Vechi.
Domáci za svoju situáciu vinia Rusko a Podnestersko, odtrhnutý región na východe Moldavska, ktorý v 1992 vyhlásil nezávislosť a vyhral v občianskej vojne vďaka intervencii Ruskej armády. Keď sa moji hostitelia dozvedeli o mojom pláne pozrieť sa aj tam, odhovárali ma a tamojší región vykresľovali ako hrôzu Európy s populáciou, ktorá má vymyté mozgy.
Kosák a kladivo v Podnestersku
Podnesterskú moldavskú republiku, nachádzajúcu sa na ľavom brehu rieky Dnester, oficiálne neuznal ani jeden štát sveta. Napriek tomu má vlastné hranice, menu, armádu i štátne symboly, ktoré sú pozostatkom Moldavska z čias Sovietskeho zväzu. Počas mojej návštevy Tiraspolu, hlavného mesta Podnesterska, je hlavná ulica väčšinu dňa zablokovaná vojakmi, ktorí nacvičujú na vojenskú prehliadku. Celé Podnestersko sa hemží armádou, tak vlastnou, ako aj Ruskou. Vojakov stretnete na každom kroku.
Ulice lemujú bilbordy s kosákom a kladivom. Pred parlamentom stojí socha Lenina, oproti nej Ruský tank. V celom meste nájdete len jediný bankomat a ten vydáva americké doláre alebo ruské ruble, ktoré si následne musíte zameniť. Kolky tu neexistujú, a tak každá trafika má svoje vlastné ceny cigariet a alkoholu.
Súkromný trh ovláda firma Sheriff, ktorú vidieť všade. Vlastní ju syn bývalého prezidenta a zakladateľa Podnesterskej moldavskej republiky Igora Smirnova. Podnestersko je tiež centrom obchodu so zbraňami, ktoré „zmizli“ z bývalej základne sovietskej 14. armády. Nič z toho si však bežný turista nevšimne.
Kým v Kišiňove bol neorganizovaný chaos, v Tiraspole je to presne naopak. Mesto je čisté, cesty a chodníky sú ukážkové, ľudí ani nenapadne odhodiť ohorok cigarety na zem, vodiči sa zbytočne nenáhlia. Predmestia lemujú rodinné domy so záhradami. Večer sa ľudia prechádzajú pri rieke alebo sedia v baroch a pozerajú televíziu. Život tu plynie pomaly a pokojne.
V Moldavsku a Podnestersku život nie je ľahký. Ale ľudia sú priateľskí. Príroda je nádherná, nájdete tu množstvo historických pamiatok, turistov je málo a ceny sú pre nás nízke. V týchto končinách Európy som sa naučil vážiť si to, čo máme doma.
- Oliver Deák
Autor študuje na Akadémii médií.
