Český politik a politický mysliteľ Petr Pithart sa zamýšľa nad ekonomickým kontextom súčasnej situácie a dnešnou úlohou intelektuálov. Skrátený preklad pôvodného článku.
Veľká hospodárska kríza v Čechách ešte ani nekulminovala a Ferdinand Peroutka burcoval vo svojej Prítomnosti českú inteligenciu proti kapitalizmu, ktorý sa pokazil. Po vojne vraj začal dobre, ale pokazil sa.
Čo z toho pre nás dnes vyplýva? Všetky ľudské usporiadania, kolektivistické aj individualistické, najrôznejšie hospodárske systémy, formy demokracie i politické režimy majú tendenciu kaziť sa. Pretože každá, aj malá moc korumpuje. Ide o to, či a ako je možné včas, bez veľkých strát chyby usporiadaní, systémov, foriem či režimov odhaliť (popperovsky „falzifikovať“) a postupne ich opravovať.
To je ten základný rozdiel medzi nimi. Nie v dokonalosti ich ideálnych modelov či už kapitalistických, alebo socialistických, ale v ich „ochote“ ku korektúram. Kazí sa všetko, ide o to, či to musí vždy zhniť a vyhniť, alebo či je možný „piecemeal engineering“, alebo až „social engineering“. Nemienim sa prieť, či sa viac kazí „kapitalizmus“ alebo „socializmus“. Je to neplodný spor, ak zostaneme pri jednom slove.
Slovo „kapitalismus“ už desiatky rokov celkom zámerne nepoužívam. Z iných dôvodov, než o ktorých píše Peroutka. Čiže nie preto, že by som mal o tom slove a o realite za tým slovom „práve tak málo myšlienok ako o vzduchu, ktorý vdychujem”. Nie je pre mňa samozrejmosťou, ktorá nepotrebuje svoje pomenovanie.
Práve naopak. Len jedno slovo je však nebezpečným zjednodušením, abstrakciou, ktorej sa vyhýbam, pretože chtiac nechtiac postrkáva ľudskú myseľ i srdce k ideologickému a dichotomickému vnímaniu sveta, ktoré sa s politikou vylučuje.
Keď už, tak je viac kapitalizmov, tak ako je viac socializmov. Odteraz hovorme nie o kapitalizme, ale len o realitách rôznych kapitalizmov, na rôznych miestach sveta, v rôznych obdobiach. Iste, aj bez tohto slova sa dá celkom dobre zaobísť. Napríklad „sociálne trhové hospodárstvo“ kresťanských demokratov v povojnovom Nemecku je azda dostatočne zrozumiteľné.
V Česku o jednoslovnom kapitalizme (bez prívlastku) v pozitívnom zmysle ako prvý hovoril Václav Klaus. Uznajme, bolo to celkom odvážne. A tiež Tomáš Ježek (jeho kniha s azda ľahko ironickým titulom „Budovanie kapitalizmu v Čechách“). Ale tí dvaja sa úplne rozchádzali vo svojich predstavách o tomto izme už v roku 1990. Potom sa - kamaráti od základnej školy - navždy už aj ľudsky rozišli. Bol som toho očitým svedkom.
Ježkov kapitalizmus mal stáť na liberálnych princípoch protestantskej etiky, na pravidlách, obmedzeniach, na kontrolných inštitúciách. Klausov kapitalizmus bol kapitalizmom deregulácie a takej expanzívnej privatizácie, ktorá zachvacuje ďalšie a ďalšie sféry verejného záujmu. Ježek inicioval zriadenie „večného“ fondu na podporu nadácií z výnosov druhého kola privatizácie, Klaus nadácie a vôbec občiansku spoločnosť vždy len ničil.
Pretože pre Klausa je občianska spoločnosť vždy od diabla. Aj štát a jeho zásahy do ekonomiky sú u neho vždy od diabla, zatiaľ čo my vieme, že je to tak „len“ niekedy, aj keď to potom môže stáť za to.
Pred dvadsiatimi tromi rokmi bol v Československu v hre aj kapitalizmus „rýnsky“ (myšlienkovo založený na kresťanskodemokratickom „ordo-liberalizme“ Waltera Euckena). Ten potom - ako povojnový „hospodársky zázrak“ Ludwiga Erharda - voľne inšpiroval na jar 1990 expertov vlády ČR pod vedením jej podpredsedu Františka Vlasáka, ktorí však so svojím iba českým scenárom (slovenský bohužiaľ neexistoval) prehrali s federálnym transformačným scenárom, ktorý zosobňoval Václav Klaus. Pretože ten si dokázal pre svoj scenár zorganizovať politickú podporu - ODS.
Peroutka tiež rozoznáva, rozlišuje. Kapitalizmu povojnovému, kapitalizmu rekonštrukcie, dáva jednoznačne kladné znamienko a odsudzuje neskorší anarchický, neorganizovaný kapitalizmus ústiaci zákonite do krízy. A taký, ktorý nepotrebuje demokraciu. Volá inteligenciu (povedal by dnes „intelektuálov“?), aby mu čelila.
Niekedy na jeseň 1991 nám s Jiřím Dienstbierom povedal v jednej pražskej krčme veľký Európan Ralf Dahrendorf: „Nechcem vám (prišiel na zjazd Občianskeho hnutia) brať ilúzie, ale vy možno netušíte, do čoho idete. Vy si asi predstavujete kapitalizmus ako ten počestný, povojnový kapitalizmus práce, šetrenie a odriekania, odkladanej spotreby, kapitalizmus dlhých peňazí, zodpovedného investovania, únosných sociálnych rozdielov. Ale vy ste teraz nastúpili do toho najhoršieho „vlaku kapitalizmu“, aký kedy bol na trati! Toto teraz je „cassino capitalism“ … Aby ste to vedeli.“
Neviem ako Jiří, ja som asi naozaj nevedel… A jeho slová som pochopil až neskôr. Neboli ani natoľko varovné, skôr akosi fatalistické, zúčastnené: máte, priatelia, smolu, ono totiž iný vlak na trati teraz nie je… Tak som vtedy veľkému európskemu liberálnemu mysliteľmi (so sociálnodemokratickým rodinným zázemím) rozumel.
Z toto Dahrendorfovo cnenia za päťdesiatymi a šesťdesiatymi rokmi neplynie nič praktické. Ukázalo sa však, že aj po druhej svetovej vojne sa „obnovujúci“ kapitalizmus, prinajmenšom v Nemecku, celkom osvedčil. Podobne ako v Peroutkových v očiach kapitalizmus po prvej svetovej vojne.
Je teda viac kapitalizmov. Alebo už len - bolo? Zdá sa, že ich ubúda. A že globalizácia (to, čo „sa“ nám deje…) a pretrvávajúci imperatív deregulácie všetko napchávajú do jedného vlaku. Ani ja ním nechcem ísť. Čo môžem, čo môžeme robiť? Ako sa tomu dá čeliť? Keď špekulatívny finančný kapitál pracuje s milióntinami sekúnd?
Úprimne protikorupčne zameraný miliardár Karel Janeček mi vysvetľoval, že má myšlienkovú dielňu a kontrolné displeje v Prahe, ale hardvéry v Londýne na tamojšej burze, pretože keby pokyny predávať a kupovať cenné papiere všetkého druhu dával jeho geniálny algoritmus z Prahy, rozdiel oproti Londýnu by bol dve milióntiny sekundy, a to je už poriadny rozdiel… Aj keď všetko beží cez optické káble. Bol by pri pulte neskôr, aby sme rozumeli. Nebol by taký úspešný.
Čo môžeme proti tomu svetu tisícov neprehľadných finančných operácií za jednu sekundu robiť? Operácií, za ktorými sa skryje čokoľvek a všetko?
Pracovať pre takú Európsku úniu, ktorá postaví špekulatívnemu, egoistickému, neproduktívnemu, ba deštruktívnemu kapitalizmu hrádze pravidiel, kontrolných inštitúcií.
Sú potrebné presnejšie a prísnejšie pravidlá. Nie v mierke planéty, to sa už asi nepodarí, ale v mierke Európy, našej Európy.
Peroutka uprostred veľkej hospodárskej krízy videl, že „kormidelník je poloslepý, ľahkomyseľný alebo opitý“, a burcoval vtedajšiu inteligenciu.
Inteligencia by mala vždy začínať tým najdôležitejším, čo by mala vedieť práve ona: pozorovať realitu a hľadať a preverovať slová, ktoré k nej pasujú, alebo nepasujú. Veď dnes skoro všetko, čo nevieme pomenovať, „nazveme“ tak, že k nejakému slovu pridáme predponu post-.
Rozlišovat! Rozlišovať slová a realitu! Neprestajne pracovať na presnej, zrozumiteľnej korešpondencii slov a reality, to je základné zadanie pre inteligenciu, intelektuálov aj týchto krízových čias.
