V našej spoločnosti koluje niekoľko falošných predstáv o tom, ako by mali fungovať médiá a ako by mala vyzerať novinárska práca. Jednou z nich je mýtus o novinárskej nestrannosti.
Vo svojej praxi som sa mnohokrát stretol s ľuďmi, ktorí mi kázali o nestrannosti. Často to boli ľudia, ktorí sa v reportážach vyskytovali v roli podozrivých. Ale tí, čo sa cítili poškodení, nehovorili o novinárskej nestrannosti, ale spravidla sa dovolávali spravodlivosti. Chceli, aby sa ich niekto konečne zastal a pomohol im. Samotná novinárska prax mi ukázala, že nestrannosť a spravodlivosť sú významovo odlišné pojmy.
Váhy, meč a zaviazané oči
Spravodlivosť sa zobrazuje ako symbol Justície, starorímskej bohyne, ktorá má zaviazané oči, v ľavej ruke drží váhy a v pravej meč. Hovorievame, že spravodlivosť má byť slepá – toto znamená páska na jej očiach. Týmto symbolom sa však nemyslí nestrannosť, ale hlavne to, že spravodlivosť nehľadí na sociálne či iné rozdiely a všetkých ľudí vníma ako rovných pred zákonom. Meč, ktorý má v pravej ruke znamená, že je pripravená bojovať s každým, kto porušuje zákon, ubližuje ľuďom a poškodzuje tak celú spoločnosť. Toto zákonné kritérium v konaní spravodlivosti zase symbolizujú váhy. Tie však rovnako neznamenajú nestrannosť, ale poctivé zvažovanie všetkých okolností danej veci pri hľadaní pravdy.
Spravodlivosť teda má byť slepá v tom zmysle, že bez rozdielu aktívne bojuje proti každému, kto porušuje zákon. Inými slovami, práve spravodlivosť má a musí zaujať konkrétny postoj. Spravodlivosť stojí na strane zákona. Nestrannosť je v tomto zmysle jej opakom. Poctivé zvažovanie, symbolizované váhami, v tejto súvislosti nemožno nazvať nestrannosťou, ale azda zodpovedným hľadaním pravdy a spravodlivosti.
Verejný záujem
Tí, ktorí sa dovolávajú nestrannosti novinárov netušia, že sa tým stávajú ešte viac podozriví. Kto chce z novinára urobiť nestranného človeka, ten chce pasívneho, nemysliaceho novinára, ktorý nehľadá pravdu, nehľadí na spravodlivosť a výsledkom jeho práce je neakceptovateľný kompromis.
Výkon spravodlivosti si zväčša predstavujeme ako špecifické konanie vyhradených zložiek polície, prokuratúry a súdov. Polícia, prokuratúra a súdy sú orgány činné v trestnom konaní, t. j. inštitúcie, ktoré jediné môžu zákonným spôsobom skutočného vinníka obviniť, obžalovať a nakoniec odsúdiť. Ale spravodlivosť ako taká, to je niečo omnoho širšie a hlbšie. Nie je automaticky daná, ale ju neustále tvoríme, pretože o ňu máme starosť a záujem. Mal by to byť náš spoločný záujem. Na tvorbe spravodlivosti sa teda majú a musia podieľať všetky zložky verejného záujmu. Dodržiavanie zákona je preto verejný záujem číslo jeden!
Médiá a novinári, ktorí pranierujú nezákonné praktiky v spoločnosti, sú teda prirodzenou a neoddeliteľnou súčasťou inštitúcií, ktoré konajú vo verejnom záujme. Prezumpcia neviny musí byť rešpektovaná. Ale spravodlivosť je celospoločenský proces. Rozsudok súdu, ktorý definitívne určí vinu alebo nevinu, je až na konci tohto procesu. Nikdy by k nemu nedošlo, nebyť súčinnosti viacerých zložiek spoločnosti. Dokonca aj každý občan má zo zákona povinnosť oznámiť trestný čin alebo dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu. Novinári a redaktori ako osoby činné vo verejnom záujme, sú zase povinní vo svojej oblasti pôsobiť tak, aby to, čo zaváňa porušovaním zákona, zverejňovali. Ich činnosť teda môže byť všetkým možným, len nie nestranná v tom zmysle, v akom sa toto slovo dnes bežne používa! Žurnalista sa má a musí aktívne podieľať na procese spravodlivosti, má byť vždy na jej strane a to znamená, že je vždy proti tým, ktorí páchajú nezákonnú činnosť. Hovorím predovšetkým o základnom nastavení vedomia u samotného novinára.
Účelová „nestrannosť“
Snaha uvádzať v reportážach a článkoch akési domnelé, údajné fakty bez vlastnej investigatívy sú v protiklade s novinárskym poslaním. Sú situácie, v ktorých novinár nemôže uverejňovať jednotlivé vyjadrenia respondentov tak, ako by mali rovnakú váhu. Niektoré vyjadrenia sú obyčajné klamstvá, pretvárky a výhovorky, niektoré sú nepravdivé nevedomky, niektoré sú nepravdivé preto, lebo respondent si sám nepamätá ako to naozaj bolo. Iné informácie sú zase pravdivé, ale neúplné a pod. Keby novinár tieto vyjadrenia a rôzne údajné fakty len sucho uverejnil, či opisoval pod heslom „nech si verejnosť urobí názor sama“, sám by sa mohol dopustiť nepravdivého podania.
Je množstvo prípadov, keď slovenským darebákom prešlo obrovské zlodejstvo aj preto, lebo novinári jednoducho nezachytili jej celospoločenskú závažnosť. Nepodarilo sa im dostatočne zaujať verejnosť, ovplyvniť verejnú mienku a vôľu väčšiny, aby sa daná kauza nezamietla pod koberec. Často je na vine práve abstraktné kritérium nestrannosti a spôsoby novinárskej práce, ktoré z neho vychádzajú. Novinár nie je a nemá byť len informátor verejnosti. Novinár má byť mienkotvorný. Správnym spôsobom to dosiahne jedine tak, že spravodlivosť bude jeho zvrchovaným záujmom.
Podozriví, páchatelia neprávosti, vinníci, hriešnici, zodpovední aj nezodpovední – tí všetci musia verejnému záujmu vydať počet zo svojej činnosti. Čím viac im tečie do topánok, tým viac bazírujú na falošnom mýte o novinárskej nestrannosti. Novinár sa často stretáva s rôznymi podprahovými vyhrážkami typu: „Buďte nestranný, lebo naši právnici sa postarajú o opravu.“ Aj politici a iné verejné, veľakrát tiež podozrivé osoby majú eminentný záujem na udržiavaní takýchto falošných mýtov. Niektorí preto, že im sami veria. Mnohí však hlavne preto, že sa na novinársku prácu pozerajú z perspektívy a miesta, na ktorom človeku ide skôr o kompromis so zákonom alebo snahu dobre vyzerať pred verejnosťou.
Niet sa čomu čudovať, že keď spravodlivosť v našej krajine dostáva do rúk falošné váhy, tupé meče a priehľadné pásky na oči, sú to najmä novinári, ktorí čelia trestným oznámeniam, či súdnym žalobám. Často ich zažalujú práve ľudia, na ktorých podozrivú činnosť verejne (a vo verejnom záujme!) upozornili. Argumenty, uvádzané v žalobách, sa oháňajú nestrannosťou, cituje sa litera tlačového zákona, ktorý neumožňuje novinárom skutočne otvorený a rázny boj proti nezákonnosti.
Mimochodom, oháňať sa literou zákona je u nás veľmi efektívne, pretože slovenská verejnosť má veľmi nízke právne vedomie a už vôbec nemá potuchy o „duchu zákona“, teda o tom, čo sa chce daným zákonom dosiahnuť. Takto sa megazlodeji na Slovensku môžu novinárom (a cez televízne obrazovky celej verejnosti) smiať do tváre. A môžu napríklad aj zažalovať priamo vysielateľa, či vydavateľa za to, že reportáž „nebola nestranná“ už tým, že si novinár vôbec dovolil zverejniť niečo o ich činnosti.
Profesijná česť a zodpovednosť
Mnohí podozriví, najmä z radov podnikateľov, si myslia, že novinár nemá o nich robiť reportáže, pretože ide o ich súkromie a oni predsa nie sú verejnými osobami. Ale to je ďalší omyl. Každý, kto sa stane dôvodne podozrivý z nezákonnej činnosti, sa automaticky stáva objektom verejného záujmu a verejnej kontroly. Akékoľvek porušovanie zákona totiž škodí celej spoločnosti, narúša jej integritu a v konečnom dôsledku znižuje kvalitu života všetkých občanov.
Istý môj bývalý kolega svojho času čelil piatim žalobám súčasne. Neprehral ani jeden z týchto súdov, avšak jeho sily a odhodlanie bojovať za spravodlivosť boli týmto spôsobom oslabené. Takto sa pomaly ale isto likvidujú najlepší novinári na Slovensku a výrazne sa oslabuje sila verejnej kontroly. Jednoducho tí, čo majú dosť peňazí na súdne trovy, novinára „usúdia k smrti“. Alebo sa takto môže zlikvidovať celá investigatívna redakcia, pretože vydavateľa alebo vysielateľa, ktorý musí rátať s možnou prehrou na súdoch a prípadnými vysokými sankciami, toto šialenstvo skôr či neskôr prestane baviť.
Módou sa stali aj tzv. predbežné opatrenia. Tie možno pokojne označiť za modernú formu cenzúry či za sabotáž verejnej kontroly. A pretože predbežné opatrenia na články a reportáže uvaľujú sudcovia, ktorí majú ochraňovať zákonnosť a napomáhať výkonu spravodlivosti, potom sa aj v tejto súvislosti treba vážne zamyslieť, či u nás správne fungujú základné princípy právneho štátu a mechanizmy kontroly. Tu by však argumenty podozrivých celkom isto boli o tom, že sa tým iba bránia proti novinárskej zaujatosti a nekorektnému ovplyvňovaniu verejnej mienky.
Samozrejme, existuje aj novinársky suterén, kde neplatia fakty, ani pravda a už vôbec nie snaha o spravodlivosť. Otázkou však je, či práve tento suterén v niektorých prípadoch nespolupracuje s ľuďmi, ktorí navonok vyžadujú novinársku nestrannosť.
- Róbert Adamec
Autor je reportér RTVS.
